Ján Francisci

Nedávno, 7. marca 2010, uplynulo presne 105 rokov od smrti významného Slováka, akým nepochybne bol Ján Francisci-Rimavský. Ako spolupracovníkovi Ľudovíta Štúra sa mu nemožno čudovať, že mal podobne široký záber: študoval teológiu, bol politikom, básnikom, prozaikom, prekladateľom i publicistom. Jeho životná cesta sa začala 1. júna 1822 v Gemeri, konkrétnejšie v Hnúšti, kde aj vychodil ľudovú školu. Potom navštevoval latinskú školu v ďalšom gemerskom sídle, Ožďanoch. Jeho ďalšie štúdia sú späté s Levočou, Bratislavou i Prešovom. V Levoči potom pôsobil ako námestník profesora na katedre reči a literatúry. Keď bola v roku 1845 založená Jednota slovenskej mládeže ako združenie študentských spoločností pri vyšších evanjelických školách, predsedom sa stal práve Francisci.

Činný v národnom hnutí však začal byť už skôr: dňa 14. februára 1843 bol účastníkom schôdzky hŕstky národovcov v Bratislave (spolu s Ľudovítom Štúrom), kde sa títo zhodli na potrebe kodifikovať spisovný slovenský jazyk, k čomu napokon v júli toho roku došlo. V rokoch 1848-1849, kedy organizoval národné gardy, bol uväznený a potom prepustený, čo mu umožnilo stať sa kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Bachov absolutizmus prečkal v Banskej Bystrici a potom ako župný komisár v Debrecíne. V roku 1860 sa stal radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady. V marci 1861 spolu so Štefanom Markom Daxnerom založil Pešťbudínske vedomosti, ktoré sa na jedno desaťročie stali orgánom Starej školy. V tom istom roku, ale v júni, sa zúčastnil päťtisícového zhromaždenia, ktoré v Turčianskom Svätom Martine schválilo Memorandum slovenského národa, obsahujúce politické a štátoprávne požiadavky Slovákov. O uskutočnenie obsahu Memoranda sa mal starať Stály národný výbor, ktorého predsedom sa stal práve Francisci. Po založení Matice slovenskej sa stal predsedom jej dočasného výboru, potom doživotným čestným podpredsedom.

V novembri 1864 ho cisár František Jozef I. vymenoval za liptovského župana, čo vyvolalo radosť časti slovenskej verejnosti, v úrade však zostal len do septembra nasledujúceho roka, kedy bol odvolaný. V roku 1869 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastinného spolku, ktorý mal pomôcť vytvoriť lepšie podmienky na vydávanie slovenských periodík. V tejto funkcii zostal až do roku 1898. Podobne ako aj niektorí iní národovci bol členom správnej rady Hornouhorskej banky Tatra, najväčšej slovenskej banky, založenej v roku 1885. Ako básnik sa zameriaval na vlasteneckú aj intímnu lyriku, ako prozaik písal historické diela, okrem toho zbieral slovenské ľudové rozprávky. V časopise Orol uverejňoval recenzie na súčasnú literárnu produkciu.

Ako teda vidíme, Ján Francisci-Rimavský prežil život nie chudobný na činorodosť a tvorivosť. Bol jedným z tých, ktorým ležal na srdci osud slovenského národa, hoci mu doba nepriala. A taktiež jedným z tých ľudí, ktorých životom sa vinú ako červená niť ich ideály – od mladosti až po smrť. Skúsme sa vcítiť do myslí predstaviteľov štúrovskej generácie. Najprv to boli veľké ideály, potom trpké vytriezvenie. Buďme im vďační, že aj v ťažkej dobe dokázali držať zástavu národnej slobody! Sú to aj oni, ktorým zostaneme večnými dlžníkmi za to, že dnes môžeme mať novodobú slovenskú štátnosť.

Ladislav Kováčik, SHO v Lučenci