Michal Miloslav Hodža - duchovný otec slovenského mesianizmu

Dávid Svitok
12.01.2017 2 578 archív

Meno Michala Miloslava Hodžu sa v slovenskom kultúrnom a literárnom kontexte spomína takmer vždy v súvislosti s ďalšími dvomi osobnosťami 19. storočia – s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom. Trojica Štúr, Hurban a Hodža predstavovala silný pilier našej národnej svojbytnosti v období romantizmu na Slovensku, v časoch silnej maďarizácie.

Podľa slovenských mesianistov „má Slovák zvláštne predpoklady na poznávanie Boha. V jeho jazyku sú ukryté nielen všetky slovanské jazyky, ale aj všetky tajomstvá sveta“.

Mesianizmus predstavuje špecifický spôsob myslenia, dorozumievania sa vo svete a medzi mesianistami samotnými. Špecifická je i história slovenského národa a možno práve v nej môžeme hľadať hlavný impulz básnickej tvorby slovenského mesianistu – Michala Miloslava Hodžu. Či už to boli v minulosti osobnosti ako Svätopluk, Cyril a Metod, Jánošík a mnohí ďalší, neskôr Hodžovi poslúžili ako motív na uskutočnenie jeho vízií, ktoré boli vždy založené na princípe jedného človeka, záchrancu, ktorý má oslobodiť väčšinu, prípadne celý národ. Mesianizmus tak môžeme považovať za akúsi vizionársku tézu, ktorá zbaví ľudstvo utrpenia. Z toho pohľadu možno chápať mesianizmus ako utópiu, či výraz bezmocnosti.

O tom, že má mesianizmus v našich končinách preukázateľne historické pozadie svedčia názory slovenských mesianistov, ktorí tvrdia, že práve Slovensko má osobitné postavenie medzi národmi, prípadne, že Slovania sú Bohom vyvolený národ.

Vidíme tak paralelu medzi slovenským národom a židovským, kedy v minulosti práve Židia boli tí, ktorým sa pripisovalo posolstvo spasiť svet, podľa mesianistov je to v dnešnej dobe zasa Slovensko, príp. iný slovanský národ. Z tohto konštatovania vyplýva, že mesianizmus je typický pre náboženstvá utláčaných, práve pre utláčané národy, akými boli Slováci a Židia.


Fenomén mesianizmu

Z pohľadu estetického smerovania slovenského mesianizmu vidíme jeho upriamenie na citové vnímanie, hlbšie premýšľanie o problémoch a ich následné vyriešenie. Rozum v tomto smere už nie je dostačujúci, aby problémy Slovákov vyriešil, preto zdôvodnenie mesianistickej estetiky môžeme hľadať v kresťanskom učení, na základe ktorého si aj Hodža vybudoval svoj vlastný svet, podľa svojej predstavy, ktorý mal byť vysnívaným miestom pokoja a radosti, naproti skutočnej hrôze reálneho sveta.

Slovenský mesianista Michal Miloslav Hodža, ktorý je považovaný za „duchovného otca slovenského mesianizmu“, sa pokúšal vytvoriť a „hľadal pre náš národ ochrannú filozofiu a napokon ju i utvoril, keďže ju našiel v kresťanskom a slovanskom mesianizme“. Jeho filozofia mala poslúžiť ako ochrana kresťanstva, Kristovho učenia, pred islamom a inými náboženstvami. Ochranu potrebuje jednotlivec, alebo celé spoločenstvo, práve vtedy, keď sa niečoho bojí, a v tomto prípade je to strach mesianistu Hodžu zo všetkého zlého, čo môže preniknúť na Slovensko z vonkajšieho, zlého sveta, čo by mohlo naštrbiť Slovákom ich cestu za spásou. Rozdelenie sveta na starý, židovský, a nový, ktorý patrí Slovanom a špeciálne Slovákom, či rozdelenie zlého sveta a dobrého, na silných a slabých, mocných a utláčaných je ale v protiklade s Kristovým učením, ktoré hlása lásku a pokoj pre všetkých, kde sú si všetci rovní. Preto niet ani divu, že sa v dnešnej dobe stretávame s názormi, že mesianizmus je vlastne kacírstvo. Mesianizmus ale určite nemal za úlohu dehonestovať Božie nariadenia, práve naopak, chcel, aby ľudia žili v pokoji a láske. Táto vízia však ostávala nenaplnenou.


Národný mesianizmus

Mesianizmus môže mať rôzne podoby, jednou z jeho zložiek je národný mesianizmus. Každý národ potrebuje svojho hrdinu a vysloboditeľa. V minulosti sa týmto osloboditeľom pre Slovákov malo stať Rusko, ktoré by spolu s ostatnými slovanskými národmi kraľovalo svetu. Už Ján Kollár tvrdil, že „Slovanstvo ako Mesiáš spasí svet, privodí kráľovstvo spravodlivosti a zlatý vek ľudstva“. Rusko malo symbolizovať politického mesiáša pre Slovanov. Ale prečo práve Slovania majú byť svetu zárukou k spáse? Na to existuje hneď niekoľko odpovedí.

Podľa Kollára práve preto, lebo „Slovania majú už od prírody zmysel pre spravodlivosť, mierumilovnosť a rovnosť“, a práve oni „zohrajú poprednú úlohu vo svete“ a na ich čele bude stáť Rusko ako záruka „historickej opodstatnenosti pre všetkých Slovanov“. Je tak badateľne vidieť, že rozširovateľom myšlienky všeslovanskej vzájomnosti bol už Ján Kollár.

Lenže nešlo len o Slovanov, ktorí si mysleli, že práve oni prinesú svetu spásu. Tézy o ich predurčenosti preferovali aj západní osvietenci, medzi ktorých patril i nemecký filozof Herder.

Podľa Štúra je nevyhnutné pre Slovanov spraviť všetko preto, „aby mohli splniť v dejinách svoju úlohu, resp. aby zaujali miesto, ktoré im podľa očakávania prináleží, a preto sa musia politicky oslobodiť a štátne osamostatniť“. Nezabúda tiež pripomenúť, že „len v Rusku nájde slovanský život základňu svojho vývoja“, z čoho vyplýva, že jedinou „nádejou pre Slovanov je Rusko, ktorému pripisoval aj mesianistickú úlohu garanta šťastnej budúcnosti celého ľudstva“. K tomu dodáva, že „Rusko si musí uvedomiť svoje poslanie“ a až vtedy je možné skrze neho zjednotiť slovanské národy, následne priniesť ľudstvu obrodu a regeneráciu.

Na národný mesianizmus mali vplyv i poprední slovenskí mesianisti a to Hodža a Hroboň. Ako správni mystici nezabúdali na Boha, a preto v ich filozofii nemohol chýbať ten Najvyšší ani pri otázkach ohľadne národa. Človek sa musel i v tomto prípade podriadiť Božej vôli, lebo tá stojí nad všetkým za každých okolností. Prestalo sa hovoriť o Rusku alebo Poľsku ako o našich spasiteľoch, ale celá pozornosť sa sústreďovala práve na Slovákov ako na hlavných nositeľov dejinnej úlohy. Podľa slovenských mesianistov „má Slovák zvláštne predpoklady na poznávanie Boha. V jeho jazyku sú ukryté nielen všetky slovanské jazyky, ale aj všetky tajomstvá sveta“. Ako správni kresťania nezabúdali ani na cirkev, ktorá je podľa nich v štáte najviac, „ona je jeho alfou a omegou“.


Hodžove mesianistické úniky z tohto sveta

Hodža sa pokúsil ešte hlbšie preniknúť do mentality Slovákov a jeho myšlienka je nadčasová a má svoje uplatnenie i v súčasnosti. Poukazuje na Slovákov, ktorí sa stále len sťažujú, ako im niečo chýba. Nachádza pre nich riešenie, ako sa môžu zaradiť medzi ostatné veľké národy sveta, keď hovorí: „Slováci nemajú mnohé, no nemajú hlavne seba; treba im preto dožiť k povedomiu seba; potom budú kultúrni, potom ich uznajú aj druhí.“ Hodža neobchádza ani myšlienku všeslovanstva, kde už nie Rusi, ale práve Slováci majú dominantné postavenie v rámci slovanských národov. Práve preto by sme mali my, Slováci, ako súčasť Slovanstva, „vystavať ľudstvu nový Jeruzalem“ na princípe Kristovej lásky a pravdy. Hodža bol rovnako presvedčený o tom, že „Slovanstvo je nositeľom kresťanstva a prinesie svetu pokoj a spásu“, a tak myšlienka o dejinnej predurčenosti Slovanov je v jeho národnom mesianizme dominantnou. Slovania u neho dostávajú „mesianistické črty subjektu znášajúceho krivdy iných, začo ich v budúcnosti čaká zadosťučinenie“.

Mesianizmus v podobe národa má v sebe ukryté mesiášske tendencie, v podobe Ruska, ako ďalšieho Ríma, alebo iného slovanského spoločenstva. Do tohto široko chápaného celku sa zmestí nielen vlastná vyvolenosť pred Bohom, ale i komplexnejšie vnímanie rozmeru mesianizmu a mesiášstva, čiže môže to byť každá podoba mesianizmu s typom nejakého hrdinu, príp. záchrancu, ktorý prisľubuje lepšiu budúcnosť, ktorú tak ľudstvo túžobne očakáva. Aspoň takto to videl Hodža, ktorý napokon tvrdí, že „novodobé typy rôznych mesianizmov sú východiskom z krízového a katastrofálneho stavu, v ktorom sa ocitá národné spoločenstvo“.


Slovenský variant mesianizmu

Jedna z možných verzií slovenského mesianizmu je ukrytá v téze Boh – cirkev – národ, ktorá dovedna tvorí syntézu. Pri charakteristike tohto trojzoskupenia nejde o neriešiteľný rozpor, lež skôr o mesianistický symbol nádeje, ktorý sa spája v transcendentno. Na čele všetkého stojí Boh, a preto neexistoval len mesianizmus náboženský, národný, politický, ekonomický a pod., ale i mesianizmus vo forme Boha. Mesianistickí básnici svojou tvorbou poukazujú na návrat k pôvodnému poslaniu Boha, t. j. posilniť a upevniť v ľuďoch vieru vo vykúpenie, práve skrze svojho sprostredkovateľa, ktorým mal byť Mesiáš a Spasiteľ. Práve Slovák mal byť tou predurčenou bytosťou, ktorej prináleží osobitná pozornosť od toho Najvyššieho.

O tomto slovenskí mesianizujúci básnici vôbec nepochybovali, pretože tvrdili, že „Slavian a človek to je všetko, lebo je duch“. Nech by bol tento cieľ akokoľvek utopický, nemôžeme ho vynechať z kontextu mesianistického myslenia. Boh tak vytvára okolo seba jednotu, účinkuje ako v cirkvi, tak i v národe a predstavuje niečo pozitívne. Najlepším možným približujúcim sa spôsobom k poznaniu Božej pravdy je i v tomto prípade vylúštenie slov zo Svätého Písma.


Paralela medzi Slovanmi a Kristom

„Koreň celého slovanského (slovenského) mysticizmu a mesianizmu je v utrpení. Má byť liekom na pocity zúfania z vlastnej slabosti.“ Ako príkladom sú Kristove slová náreku, kde i on pociťuje slabosť a zúfajúc zvoláva z kríža: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Ž 22). Nemožno prehliadnuť paralelu medzi trpiacim slovenským národom a ukrižovaným Kristom na kríži. Podľa Hodžu je „medzi Slovanmi a Kristom vytvorený vzťah metaforicko-mýtickej identity, založený na mesianistickom vnímaní podobnosti ich osudov“.

Z tohto trpiteľského poslania Slovanov, a obzvlášť Slovákov, vychádzal i mesianista Hodža, ktorý si vybudoval svoj vlastný svet, ktorý pre neho predstavoval žalár. Kde sa iný človek cítil byť slobodný, tam bol on pripútaný k okovám. Neostávalo mu nič iné, iba veriť, ale jeho viera bola oslabená, keď sa jeho očakávania rozplynuli po skončení revolúcie. Lenže nešlo len o nenaplnené túžby po neúspešnej revolúcii. Pokojná pasívna pokora a dobrovoľné prijímanie kríža boli jeho determinantmi, rovnako ako následné vybratie si vlastnej cesty ku Kristovi. On sám všetkých ľudí vyzýva, aby „vzali svoj kríž a nasledovali ho“ (porov. Lk 9, 23). I cez tieto slová mohla byť dosiahnutá rovnosť medzi ľuďmi, ktorá sa neuskutočnila v období rokov 1848 – 1849.

Slováci vždy túžili po slobode a tú im mohol dať jedine Boh. Jeho miesto v mesianistickej tvorbe je tak nenahraditeľné. Sám Hodža bol presvedčený o tom, že „osud slovenského národa je v rukách Boha“. Ako básnik píšuci v tomto období často akoby ani nevedel, kam kráča, a preto hľadal východisko predovšetkým v Bohu. Možno len blúznil cez svoje vízie, pretože tento život nebol pre neho dostačujúci. Ako správny národovec ale nikdy neprestal veriť v zmŕtvychvstanie národa slovenského. Aby sa tak stalo, bolo potrebné vzdať sa racionalizmu, bremena, ktoré ho ťažilo, a mať len vieru. „Viera je podľa Michala Miloslava Hodžu univerzálnym kľúčom k tomu, ako sa stať lepším človekom, stojí v opozícii k vede, ktorá znamená pre Hodžu neveru.“

Z tohto pohľadu je namieste povedať, že slovenský variant mesianizmu mohol ponúkať častokrát skôr ilúziu ako pravdu, keďže vychádzal z mesianistického princípu, ktorého ideou bola „viera v neodvratné víťazstvo dočasne porazeného“. Aj preto si zúfajúci Slovák nevedel skoro nikdy nájsť v procese uvedomenia si samého seba svoje miesto vo svete a mnohokrát podliehal spoločenskej izolácii.

-------------------------------------------------------------------------

TRIČKO SLOVENSKÉHO HNUTIA OBRODY

Prichystali sme pre vás nové tričká Slovenského Hnutia Obrody. Tričko SHO je k dispozícii v našom internetovom obchode www.vlastenec.sk alebo zavolajte na tel. číslo 0908 800 782. Odkaz na tričko: TU

Pridaj komentár