Po roku 1989, kedy sa ako základný atribút slobody nastolila sloboda prejavu, mysleli sme si, že sa tým navždy skoncovalo v médiách s jednofarebným videním sveta, že únavnú propagandu v novinách, rozhlase a televízii kontrolovaných jednou stranou nahradí pluralita názorov a objektivita informácií. Žiaľ aj po dvadsiatich piatich rokoch existencie Slovenskej republiky zažívame sklamanie z médií a mediálnej politiky.
Stále sme svedkami nepochopenia regulačnej úlohy spoločnosti voči mediálnemu priestoru, ktoré je deformované finančnými a politickými záujmami vlastníkov celoplošnej i lokálnej tlače a tuctami rozhlasových a televíznych kanálov. Ani médium nepresne označované ako verejnoprávne neprešlo za štvrťstoročie vývoja takou štruktúrnou a profesionálnou zmenou, ktorá by z neho urobila funkčné médium verejnej služby ako národnej, kultúrnej a vzdelávacej ustanovizne.
Kontroverzná novinárka z Denníka N Monika Tódová.
Médiá, verejnoprávne nevynímajúc, sú sústredené na najvyššie poschodia politiky, súťažia medzi sebou, kto prinesie viac šokujúcich alebo negatívnych správ. Mnohí novinári uverili predstave, že ich poslaním je aktívne zasahovať do politického diania a de facto manipulovať verejnú mienku. Vinu na tom majú aj politické reprezentácie vnímajúce verejnoprávne médium väčšinou zúžene cez spravodajstvo a publicistiku – teda cez okno svojich politických zámerov. Dôsledkom neriešenia tejto otázky je politický klientelizmus riadiacich pracovníkov i novinárov v médiách verejnej služby, čoho sme boli častými svedkami v nedávnej minulosti povedzme v známej kauze Mikovej RTVS Lipšicovo stádo.
Štát pod vývesným štítom duálneho vysielania a plurality médií dopustil, aby sa subjektívne chápaná pluralita stala zásterkou pre pôsobenie protinárodných a proti záujmom štátu pôsobiacich tzv. elít, ktoré zvestujú len svoju „pravdu“ a nepripúšťajú žiadny iný uhol pohľadu na komentovanú skutočnosť.
Z dialógu tak potrebného pre spoločnosť sa stáva monológ, v ktorom vystupujú len „osvedčení diskutéri,“ reprezentanti len jedného ideologického či politického spektra. Tento jav sprevádzal publicistické relácie verejnoprávnej televízie vysielané v exkluzívnom čase, kedysi napríklad v Hríbovej relácii Večer pod lampou a dnes v relácii Večera s Havranom.
Takýto postup jednostranného ovplyvňovania divákov a budúcich voličov odkryl aj spôsob „výroby“ politikov a niektorých parlamentných strán. V uplynulom období vygenerovala televízia Markíza politickú stranu ANO Pavla Ruska a prvého prezidenta SR voleného v priamej voľbe – Rudolfa Schustera. Podobné výtvory mediálnych fabrík nie sú výnimkou ani dnes pri výrobe ľahkonohých celebrít či ambicióznych, finančne zabezpečených figúrok vhodných na najvyššie poschodia politiky. Podarilo sa to v roku 2016 aj súčasnej hlave štátu za podpory médií, s pomocou istej predplatenej prieskumnej agentúry, a prirodzene, s výdatným dopingom peňazí a mašinérie mimovládnych organizácií. Dnes vidíme ako sa v propagandistických manévroch denníka SME a Denníka N hrá tvrdo, bez škrupuli o udržanie kresla pre túto figúrku (obťažkanú daňovými škandálmi) aj po ďalších prezidentských voľbách. Lebo niekomu v pozadí to náramne politicky vyhovuje.
V žabomyších politických vojnách a nielen o prezidentské kreslo sa dlhodobo angažuje a potáca verejnoprávna inštitúcia, ktorú si kedysi zmenil na svoj odrazový mostík do politiky niekdajší riaditeľ STV Richard Rybníček a prepracoval na súkromný podnik na spôsob Markízy nedávny generálny riaditeľ RTVS Václav Mika. S politickým dedičstvom a personálnym obsadením, ktoré tu zanechal predošlý top manažér sa borí nový riaditeľ Jaroslav Rezník a jeho zápas o názorovú pluralitu zvereného média je stále iba v štádiu pokusu. Prerobiť neprofesionálny spravodajsko-publicistický tím zaťažený hriechmi jeho bývalého šéfa Lukáša Diku sa nedá tak, že vymeníme iba Diku.
Nový šéf sa dostane nevyhnutne do konfliktu s hlúčikom usadených redakčných pitbulov, ktorí zvlášť v spravodajstve ale aj v publicistike odjakživa robili vlastnú politiku. Len malý príklad:
Rezník pozastavil nekvalitnú televíznu reláciu Reportéri, ku ktorej sa viaže trinásť súdnych konaní a žalobcami požadovaná suma od RTVS predstavuje okolo 3,5 milióna eur. Skupina redaktorov sa vzbúrila, že si riaditeľ dovolil takto nekorektne siahnuť na ich integritu Znie to neuveriteľne. Miesto toho, aby redaktori predložili novú koncepciu kritizovaného programu oboria sa na riaditeľa, aby im ukázal ako to treba robiť. Podľa všetkého riaditeľ cúvne, lebo nenašiel podporu v Rade RTVS a už vôbec nie v spriaznených médiách.
Žiaľ, za dvadsaťpäť rokov nám nevyrástla nová novinárska generácia, ktorá by bola etickou a profesionálnou vybavenosťou zárukou kvalitného a najmä objektívneho spravodajstva a publicistiky. Funkcie žurnalistov preberajú tzv. experti, vyberaní analytici, pracovníci agentúr, mimovládni kibici z rôznych organizácií platených zo zahraničia. Aká je vlastne identita súčasného novinára? Tí čo robia za peniaze svojich ideologicky a politicky zafarbených tútorov tvoriacich najväčšiu skupinu, eticky stroskotávajú ako nádenníci a druhá nepomerne menšia skupina, skôr skupinka žurnalistov, živoriacich v alternatívnych médiách so svojou snahou umožniť čitateľom, poslucháčom i divákom pohľad za oponu filtrovaných globálnych informácií, snahou poskytnúť nepokrivený obraz sveta, v ktorom žijeme.
Podľa amerických výskumov sa dá až 80 percent populácie manipulovať médiami. Predpokladajme, že toto percento manipulovateľných občanov je na Slovensku podstatne nižšie najmä „zásluhou“ očividného politického lokajstva médií hlavného prúdu a pochybnosťami kovaného slovenského publika. Práve pochybnosti a v dobe internetu širší pohľad za unifikovaný obzor aký nám servírujú naše informačné kanály je imunoterapiou verejnosti proti mediálnym manipuláciám.
V tom je kus optimizmu a výzvy, ktorú vyslovil nedocenený mysliteľ a autor novodobých samizdatov Augustín Marián Húska: „Keď sme dokázali vytvoriť druhú pluralistickú slovenskú štátnosť, dokážme jej dať aj druhý dych revitalizačnou terapiou. Zjednoťme sa pri záchranných prácach – sme to dlžní našim predkom i svetu, ktorý potrebuje pomocníkov, nie lokajov.“
Autor: Ľudovít Števko
Monika Tódová so svojím novinárskym guru Martinom M. Šimečkom. Obidvaja vľavo.
