Sándor Márai. Maďarský šovinista z Košíc

Spisovateľ Sándor Márai je často prezentovaný ako humanista a milovník Košíc. S druhou časťou tohto tvrdenia by bolo možné súhlasiť; Márai naozaj považoval Košice za krásne a vznešené mesto, avšak k humanizmu mal zrejme ďaleko.

Súčasní maďarskí revizionisti robia zo zločincov túžiacich po etnicky čistom Maďarsku Sándora Maraia a Miklósa Horthyho hrdinov. Slovenské orgány im prispievajú na sochy.

Odzrkadľuje to jeho postoj k Slovanom, ktorých považoval za „hrozbu“, tiež jeho odmietavý postoj k vzniku prvej Československej republiky a najmä oslavovanie Hortyho „oslobodenia“ Košíc po Viedenskej arbitráži v roku 1938.

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1921 sa pritom k maďarskej národnosti hlásilo iba necelých 23% Košičanov, zatiaľ čo k slovenskej vyše 60%. Prevahu Slovákov v tomto meste potvrdzuje aj iný štatistický údaj z roku 1930, podľa ktorého tu žilo viac ako 42-tisíc Slovákov a 11 504 Maďarov.

Z uvedeného už na prvý pohľad vyplýva, že Hortyho vpád do mesta väčšina obyvateľov Košíc nevnímala ako „oslobodenie“, ale skôr ako návrat temných čias maďarizácie. Pätnásťtisíc Slovákov a Čechov preto ušlo z Košíc ešte pred príchodom admirála Hortyho a rovnakému počtu Slovákov a Čechov sa podarilo odísť z Košíc aj v období, keď bolo mesto okupované.

O odpore Košičanov voči hortyovskej okupácii svedčí tiež skutočnosť, že len v období od novembra 1944 po polovicu januára 1945 bolo v Košiciach popravených viac ako päťsto osôb.

Sny o Veľkom Maďarsku

Proti vyčíňaniu fanatických Maďarov však „humanista“ Márai nikdy neprotestoval. Práve naopak. Stále sníval o Veľkom Maďarsku a svoje zvrátené predstavy o histórii Uhorska podal napríklad v knihe Zem, zem!… Tu predstavuje názor, že Uhorsko založili „čudácki kočovníci jedného orientálneho kmeňa“, čiže Maďari, tí vraj krajinu aj pokrstili, „…urobili z nej štát a počas storočí spoločnosť Maďarov doplnili Nemcami, Slovanmi, Židmi.“ Ani náznakom teda nespomína výdatnú pomoc nitrianskych vojvodcov Honta a Poznana, ktorí prvého uhorského kráľa – Štefana, pasovali za rytiera a radili mu pri vytváraní Uhorského kráľovstva. Rovnako pre Máraia nebol podstatný ani vplyv Cyrila a Metoda na pokresťančovanie tejto oblasti. Uhorsko, ktorého súčasťou bola aj Nitra s pravdepodobne najstarším kostolom v celej strednej Európe postaveným na príkaz kniežaťa Pribinu, v jeho očiach pokresťančili Maďari. A na inom mieste v spomenutej publikácii zasa tvrdí, že „V Košiciach sa nikdy nehovorilo po slovensky“, že sa naňho „nenalepilo jediné slovenské slovo“, a že slovenský vplyv v Košiciach bol iba „slabý“.

Avšak už Matej Bel zaznamenal, že v Košiciach sa používal ako jeden z jazykov aj jazyk slovenský. Slovenčinu taktiež zaregistroval v Košiciach maďarský básnik Sándor Petőfi, ktorý mesto navštívil v štyridsiatych rokoch devätnásteho storočia a o košickom moste cez Hornád, pri ktorom Košičania pozdravovali a požehnávali slovenských dobrovoľníkov z čias revolúcie v rokoch 1848/49, píše J. M. Hurban vo svojich Rozpomienkach. Iný, vedecký dôkaz, zasa podáva historik P. J. Šafárik vo svojej etnografickej mape s názvom Slovanský zeměvid, ktorá vyšla ako príloha diela Slovanský národopis v roku 1842. Aj podľa tejto mapy boli Košice hlavne slovenským mestom.

Kto bol Sándor Márai? Humanista? Hrdina?

Na základe skutočnosti, že je po ňom v Košiciach pomenované námestie s jeho sochou, divadelné štúdio a spisovateľovo meno nesie tiež základná škola spojená s gymnáziom (samozrejme, s vyučovacím jazykom maďarským), pamätná izba, či kaviareň, mohlo by sa zdať, že išlo o osobnosť výnimočných kvalít. O osobnosť, ktorú si treba ctiť.

Máraiov odpor k Slovanom a túžba po znovuobnovení Veľkého Maďarska však svedčia o tom, že úctu by mu mali preukazovať hlavne maďarskí šovinisti.

V tejto súvislosti pôsobí prinajmenšom kontroverzne skutočnosť, že na výstavbu Máraiovej sochy prispel najvyššou sumou práve Úrad vlády SR (odhalená bola v roku 2004, počas éry druhej Dzurindovej vlády). Pri soche sa taktiež každoročne konajú spomienkové akcie, na ktorých rečnia predstavitelia mesta Košice. Mesta, ktorého obyvateľov vyvražďovali maďarskí okupanti oslavovaní Sándorom Máraiom.

Autor: Pavol Ičo

  •  
  •  
  •  
  •