Na území Slovenskej republiky pribúdajú sochy a pamätníky osobnostiam, ktorých pôsobenie, zásluhy a heroizácia sa viažu na dejiny cudzieho národa a ich spojitosť so Slovenskom má neraz trpkú historickú príchuť.
Súčasní maďarskí revizionisti robia z Miklósa Horthyho, admirála suchozemského štátu bez loďstva, národného hrdinu. Zločinec, ktorý sa dostal k moci na základe krviprelievania, sa stal prvým fašistickým vodcom v Európe. Zločinec posielajúci do prvých línií – takpovediac na jatky – Slovákov, Rumunov, Srbov, žijúcich na okupovaných územiach, ba dokonca aj maďarských Židov. Zločinec túžiaci po etnicky čistom Maďarsku.
Zdalo by sa, že resentimenty iredentistickej časti maďarskej politickej scény na slovenskom juhu sú po desaťročiach demokratického a pokojného spolunažívania Slovákov a Maďarov zabudnuté, ale nedávna udalosť, ktorá sa stala vo Vydranoch pri Dunajskej Strede hovorí o opaku.
Členovia maďarského spolku Miklósa Horthyho s poslancom hnutia radikálnej pravice za stranu Jobbik Lorantom Hegedusom napochodovali v uniformách do Vydrian, aby tu v kostole reformovanej cirkvi odhalil bustu maďarského fašistu Horthyho. Busta kráľovského regenta, ktorý rajtoval ako okupant na bielom koni ulicami Košíc, mala stáť v parku, ale protesty synody, starostu a zastupiteľstva obce jej umiestnenie na verejnom priestore znemožnili, nuž ju na pokyn vydrianskej kazateľky Julianny Kis-Csáji presťahovali do svätostánku a na pamiatku maďarského hrdinu odslúžili slávnostnú omšu.
SMK. Piata kolóna na Slovensku
Hortyho sympatizanti sa v parku fotografovali len pri podstavci s nápisom: „Tohto času neodhaliteľná busta hrdinu reformovanej viery.“ Prodekan Reformovanej teologickej fakulty Univerzity J. Selyeho v Komárne Alfréd Somogyi vyhlásil, že označenie Horthyho za kontroverznú osobou je „boľševický stereotyp“. Vzápätí sa v internetových novinách felvidek.ma objavil komentár podľa ktorého by sa patrilo, aby na Slovensku stáli stovky sôch „posledného veľkého maďarského štátnika“ Horthyho.
Bez zaujímavostí nie je ani obhajovanie pamätníkov tomuto fašistickému kolaborantovi predstaviteľmi mimoparlamentnej strany SMK. Matica slovenská žiadala štátne orgány, aby zakročili, pretože vystavenie busty fašistu Horthyho v kostole je rovnakým porušením zákonov proti propagácii fašizmu, ako keby bola inštalovaná na námestí obce Vydrany. Medializovaný škandál trval v médiách asi týždeň a potom sa ticho rozplynul v príznačnej slovenskej ľahostajnosti. Na hanbu celého Slovenska to nie je nič nové.
Nič nevidíme a nepočujeme? Dokedy?
Len si spomeňme čo sa postavilo v mestách a dedinách na slovenskom juhu za posledných 15 – 20 rokov. Mesto Rožňava si postavilo sochu predstaviteľa maďarizačnej koncepcie, renegáta Ľudovíta Košuta, osobného nepriateľa Ľudovíta Štúra a v Košiciach v roku 2006 postavili Maďari za 35 miliónov forintov sochu svojho národného hrdinu Rákociho za spravodajských ovácií denníka Košický korzár. V Košiciach má svoju bustu aj gróf Ján Eszterházi, odsúdený v neprítomnosti v roku 1947 Národným súdom v Bratislave na trest smrti za svoje zločinecké aktivity v období druhej svetovej vojny.
V Nových Zámkoch sa zas hrdia sochou Széchenyiho a pomníkom krutovládcu Attilu. Drevené skulptúry turulov možno vidieť v mestečkách a dedinách všade na slovenskom juhu. V Komárne, kde nebolo miesta pre súsošie sv. Cyrila a Metoda, trčí maďarský historický šovinizmus z bronzových monumentov na každom námestí. Koľko zápasov stálo vysmievaných vlastencov, aby zostala na svojom mieste jazdecká socha kráľa starých Slovákov, aby ju istý Richard Sulík nedal odstrániť z hradného návršia, aby Bártfayov monument štúrovcov nevytlačilo súsošie Márie Terézie s maďarskými husármi z čias úpadkového klasicizmu monarchie.
Gregor Martin Papucsek, známy slovenský publicista žijúci v Budapešti svojho času napísal: „Maďari do každej slovenskej osady postavili sochu nejakého maďarského viťúza bez toho, aby sa spýtali, či tam chcú mať takú sochu.
V obci Slovenský Komlóš stojí socha svätého Štefana, v Sarvaši pomník Veľkého Maďarska, v Békešskej Čabe pamätník Trianonu, v Mlynkoch je Béla III., vtáky turuly, maďarské militaristické sochy atď. Ulice slovenských obcí a miest nenesú mená ich slovenských zakladateľov, ale maďarských úradníkov.“
Akoby Slovensko bolo stále v područí Uhorska, v poddanstve cudzej, často nepriateľskej ideológie. Akoby sa hanbilo za svoj rod, za vlastnú históriu. Od Bratislavy po Košice nám kde-kto nadáva do slovenských nacionalistov a vysmieva sa z každého vyvesenia štátnej vlajky.
Nič nevidíme, nič nepočujeme, nič nehovoríme, ako tie povestné Budhove opice?
Autor: Ľudovít Števko
