Pre prezidenta Andreja Kisku a jeho poradcov nebol rok 2017 ani trochu nudný, naopak, bol až priveľmi búrlivý, charakterizovaný najväčšími politickými prehrami a škandálmi aké zažila hlava štátu za štvrťstoročie existencie Slovenskej republiky.
Práve uplynulý rok potvrdil v plnej nahote slová českého exprezidenta Václava Klausa, že prezidentom nemá byť „Marťan.“ V auguste zdvihol tento skúsený politik varovný prst, aby Česká republika, nenasledovala Slovensko, kde sa v roku 2014 stal prezidentom podnikateľ Andrej Kiska.
„Keď vidíme, čo sa stalo na Slovensku, no tak to by pre nás všetkých malo byť zásadným varovaním, aby sa niečo také nestalo u nás.“ Klausove prejavy sa nikdy nevyznačovali politickou korektnosťou, triafali vždy presne do živého. Pre slovenskú pravicovú scénu a mediálnych pochlebovačov prezidenta Kisku je však príznačné, že im ani pri takej ostrej kritike nezamrzne na ústach servilný úsmev. „Súčasný prezident SR Andrej Kiska je bezpochyby najlepším doterajším prezidentom, akého naša krajina mala,“ napísal istý prispievateľ Denníka N a podobne sa vyjadroval na Facebooku aj v parlamente výkvet politickej strany SaS – Richard Sulík a Lucia Ďuriš Nicholsonová.
Pravda o našom „Marťanovi“ sa asi ťažko nájde v top hláškach terajšej opozičnej garnitúry či v oslavných článkoch periodík typu Týždeň, SME a Denník N. To, čo sa začalo po inaugurácii prezidenta Kisku v júni 2014 a vyvrcholilo ako fiasko na prezidentskom štíte v roku 2017, ostane čiernou škvrnou v novodobej histórii Slovenska. Prezident odmietol bez zjavných dôvodov vymenovať kandidátov na tri voľné miesta na Ústavnom súde SR v rokoch 2014 a 2016 tak ako mu to ukladal ústavný zákon. V trinásťčlennom pléne ÚS boli tieto miesta neobsadené a činnosť tohto orgánu najvyššej právnej sily a ochrany ústavnosti bola dlhodobo ochromená.
Podľa Kisku kandidáti nespĺňali nároky
Vraj u nich nezistil „ozajstný záujem stať sa najvyššími sudcami tejto krajiny“. Zvláštne. Predsedovia krajských a okresných súdov, zvolení v parlamente tajnou voľbou za sudcov ústavného súdu, neboli schopní zastávať tieto posty? Neboli dosť kompetentní odborníci ako známy profesor práva Mojmír Mamojka, dlhoročný predseda Ústavnoprávneho výboru NR SR alebo dlhoročná členka a podpredsedníčka toho istého výboru NRSR Jana Lašáková? Aký iný záujem, okrem tvorby ústavných zákonov, na ktorých sa obaja v parlamente podieľali, mali prejaviť o miesta „najvyšších sudcov tejto krajiny“? Mali si najprv podať kolkovanú žiadosť prezidentovi, alebo priamo k jeho právnemu poradcovi Jánovi Mazákovi? Ak pánovi Mazákovi prekážalo, že obaja boli nominantmi politickej strany Smer-SD, potom je namieste otázka, prečo sa on sám stal v minulosti ústavným sudcom, keď predtým bol štátnym tajomníkom ministerstva spravodlivosti vo vláde Mikuláša Dzurindu a podpredsedom Strany občianskeho porozumenia.
Tri roky bola dlhá doba na to, aby prezident (s poradcom či bez neho) prehodnotil svoje neudržateľné stanovisko, splnil si povinnosť jasne zakotvenú v Ústave SR a prestal ignorovať dve rozhodnutia ústavného súdu aj odporúčanie Benátskej komisie, na ktorú sa sám obrátil.
Zaslepenému Kiskovi to zjavne nestačilo, muselo prísť tretie rozhodnutie senátu ústavného súdu, v ktorom sa konštatovalo, že prezident nevymenovaním chýbajúcich sudcov z kandidátov zvolených Národnou radou SR porušil ich ústavné práva. Ústavný súd zároveň prezidentovi prikázal, aby vo veci znova konal a z navrhnutých kandidátov vymenoval troch nových sudcov ústavného súdu. Po vynesení tak zrozumiteľného verdiktu by nemohol uhnúť ani najväčší ignorant, nuž Kiska menoval do funkcie sudcov ÚS SR Janu Laššákovú, Mojmíra Mamojku a Miroslava Duriša.
Zlosť býva zlým radcom
Rozhodnutie ÚS bolo podľa Kisku jedno z najhorších vôbec. „Trúfam si povedať, že to bol spor o to, aké poslanie má ústavný súd vôbec plniť. Či má byť nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, ako to predpokladá naša ústava alebo či pripustíme jeho využívanie na dosahovanie sebeckých cieľov politickej moci,“ povedal tento rozhorčený človek sediaci v kresle hlavy štátu. A pokračoval: „Varovanie pre všetkých, ako hlboko možno klesnúť, ak politická svojvôľa vytlačí právo z inštitúcie, ktorá má byť miestom ochrany ústavnosti.“ Paradox urazenosti prezidentského majestátu spočíva v tom, že ak ktosi hlboko klesol, dopustil sa sebectva a politickej svojvôle bol to práve Andrej Kiska zrejme vybudený svojím poradcom k neuváženým slovám, ktoré bezprecedentne diskreditujú najvyšší ústavný post štátu.
Čajový odvar zahraničných ciest
Slovenský prezident sa nijako nevyznamenal ani v zahraničnej politike, vlastne v nej zostal osamotený nielen doma, ale aj medzi hlavami štátov vyšehradskej skupiny. Jeho neaktuálne promigrantské a tvrdošijné rusofóbne postoje ho odsunuli na okraj politického záujmu významných štátov Európy. Bilaterálne stretnutia, oficiálne návštevy či zahraničné Kiskove cesty boli skôr len formálnymi prezentáciami pripomínajúcimi slabý čajový odvar. Také boli jeho vystúpenia vo Valnom zhromaždení OSN a v Európskom parlamente, aj stretnutia s kontroverzným Uhuruom Kenyattom v Nairobi a oligarchom Petrom Porošenkom v New Yorku. Čerešničkou na torte výjazdov prezidenta SR bola záhadná zdvorilostná návšteva u finančného špekulanta a vládcu panstva medzinárodnej siete Open Society Foundations Georgea Sorosa, o ktorej sa slovenská verejnosť nedozvedela nič.
Denník N zverejnil pred Vianocami článok s exkluzívnym obsahom: Päťdesiattri „osobností verejného života“ vyberalo osobnosti roka 2017. V rebríčku najlepších zvíťazil Andrej Kiska ktorý tak „statočne“ bojoval s nepriateľmi: so slovenským parlamentom, vládou a Ústavným súdom Slovenskej republiky. V prehratom boji utŕžil poriadny šrám, ale to ho v očiach bratislavských slniečkárov skôr ctí ako martýra demokracie. No nebolo to na silvestrovské pobavenie?!
Známy podnikateľ a top manažér Kiska vydal kedysi knihu o svojej „strastiplnej“ ceste za bohatstvom pod názvom Cesta manažéra z pekla. Jeho cesta z pekla (úžerníckych spoločností?) na prezidentský stolec bola veľkým národným nedorozumením, lebo Kiska je to najhoršie, čo sme kedy mali v úrade hlavy štátu.
Autor: Ľudovít Števko
