Jedným zo symbolov vojnových zločinov i zločinov proti ľudskosti je ruská obec Katyň, kde Sovieti v roku 1940 vyvraždili viac ako desať tisíc zajatých poľských dôstojníkov. Menšie „katynské“ lesy či lesíky má aj Slovensko. Rovnaký bol aj rukopis vrážd – vyzlečenie obete a následne výstrel do zátylku. K nenávistnej ideológii boľševizmu tu pristúpila ideológia čechoslovakizmu, teda téza, že Slovensko a Slováci patria naveky do Československa a každý, kto zmýšľa inak, je„zradcom ČSR“. Miestom, kde začali masové politické vraždy, bola obec Sklabiňa v Turci. Podobne ako o katynskom, aj o sklabinskom zločine sa po roku 1945 muselo mlčať. Vrahovia neboli nikdy odsúdení, opačne, boli oslavovaní, čo trvá dodnes.
V júli 1944 pristáli v Slovenskej republike prvé desanty (výsadky) partizánskych skupín zo ZSSR.
Plnili vojenské, spravodajské, ale aj politické a propagandistické úlohy. Najmä však prinášali atmosféru strachu a praktiky, ktoré boli v boľševickom Rusku bežné už od roku 1917 – násilie a masové politické vraždy. Vstupnou bránou pre viaceré z nich sa stal Turiec a osobitne Sklabiňa. Po príchode skupiny P. A. Veličku 25. júla 1944 sa tu sformovala veľká partizánska brigáda, ktorá sa 28. augusta rozdelila na dve: Prvú partizánsku brigádu M. R. Štefánika (Veličko) a Druhú p. b. M. R. Štefánika (V. Žingor). Nešťastím bolo, že Veličko, ako najvyšší veliteľ, bol násilníckej povahy. Tá, v kombinácii s nadmerným požívaním alkoholu privodila mnohé zbytočné tragédie.
Obec Sklabiňa.
Sklabiňa mala v roku 1940 540 obyvateľov, po stránke konfesionálnej evanjelického vyznania. Ako uvádza kniha Turčianske obce v odboji, bola obcou, kde myšlienka SR nemala podporu, obyvatelia „všetci boli stúpencami československej štátnosti“. Aj preto ju mali sovietski spravodajcovia vytipovanú ako jednu zo svojich báz už pred vypuknutím povstania. Nebolo náhodou ani to, že v Kantorskej doline už od jari 1944 existoval menší partizánsky tábor a v obci bol založený aj ilegálny Revolučný národný výbor (RNV) na čele s Jurajom Majerčíkom. Hlavným cieľom RNV bola likvidácia Slovenskej republiky, HSĽS, obnova ČSR a podpora Stalinovho ZSSR. V obci už 21. augusta 1944 vyhlásili obnovu Československa (bez akéhokoľvek spojovníka). Symbolicky sa tak stalo v dome horných Samčíkovcov, kde sídlil hlavný partizánsky štáb. Tu zaviala československá zástava a RNV vyhlásil Sklabiňu za „prvú oslobodenú obec v ČSR“.
Aké pomery v nej zavládli? Pri štábe Prvej partizánskej brigády M. R. Štefánika už od 21. augusta pracovalo veliteľstvo partizánskej kontrarozviedky pod vedením kapitána J. J. Černogorova s tzv. stanným súdom. I keď zoznam odsúdených na smrť nemáme, možno usudzovať, že väčšina bola Slovákov. Ako zámienka na trest smrti stačilo presvedčenie – prípadne podozrenie – že dotyčný je Nemcom, prípadne stúpencom štátnej samostatnosti. Partizáni to chápali ako „zradu Československej republiky“ a tiež ako formu protisovietskej činnosti. Obete strieľali v miestnej časti Dolinka.
————————————-
Prečítajte si tiež: Ján Šmigovský: Mohol som odísť, avšak ja som volil cestu cti, cestu rovnú
————————————-
V posledných rokoch vyšli na svetlo sveta aj osudy niektorých konkrétnych odsúdencov. Jedným z nich bol Karol Nemčok zo Švábu, zamestnanec Daňového úradu v Kremnici, sympatizant idey slovenskej štátnosti a príslušník HSĽS. Do Sklabine bol dopravený na základe výroku predsedu RNV v Kremnici Gejzu Lacka, ktorý ho zaradil do skupiny ľudí stojacich „za vznikom Slovenského fašistického štátu.“ Tzv. revolučná komisia v Sklabini, ktorej členom bol aj Viliam Žingor, Nemčoka odsúdila na smrť. Partizáni ho vyzliekli a strelili, no keďže ho zle trafili, v masovom hrobe prežil, zachránil sa a neskôr o celej mašinérii vydal podrobné svedectvo. V exilovej literatúre sa objavuje niekoľko mien ľudí, ktorých partizáni zavraždili práve v Sklabini: Kachliar Miloš Gombarský, maliar Pavol Šenšel, ekonóm Matice slovenskej Vojtech Gíreth, advokát JUDr. František Staník, umelec a kníhviazač Karol Renner z Martina, telesne postihnutý Milko Fico z Priekopy, gardisti Jozef Kočalka a jeho syn Ondrej zo Sučian, roľník Ján Šedaj, zámočník Jozef Matula z Koštian nad Turcom, učiteľ a správca školy Ján Hlavňa z Necpál a ďalší. Viacerí ušli smrti len o vlas. V Sklabini mal skončiť aj správca Matice slovenskej a známy spisovateľ Jozef Cíger Hronský, ktorý okúsil aj partizánsky žalár. Hrozný zážitok ho sprevádzal do konca života a donútil odísť do exilu.
November 1944. Publicista Viliam Žitňan v časopise NOVÝ SVET.
Presný počet partizánskych obetí v Sklabini medzi 21. a 31. augustom 1944 nie je úplne presne vyčíslený, presiahol však stovku. Publicista Viliam Žitňan v časopise NOVÝ SVET v novembri 1944 uvádza, že nemecká komisia exhumovala 140 mŕtvol, z toho jedno dievča, pričom telá ležali v piatich masových hroboch. „Mŕtvoly boli zväčša nahé a po celom tele mali stopy po týraní,“ zakončuje. Ladislav Littrich bol v r. 1944 zástupcom starostu Turčianskeho Svätého Martina, z titulu funkcie bol i pri exhumačných prácach. Podľa neho sa v Sklabini v októbri 1944 našlo okrem 23 obetí z tzv. Ottovej misie aj ďalších 149 mŕtvol, z toho dve ženy. Littrich napísal: „Všetci boli strelení odzadu, chlapi boli vyzlečení, mali na sebe len gate. Bol to strašný obraz. Tu sme videli sadistickú prácu partizánskych hrdinov, ktorí zavraždili týchto bezbranných ľudí len preto, že boli členmi alebo funkcionármi HSĽS alebo HG, prípadne občanmi nemeckej národnosti.“ Niektoré obete niesli stopy ťažkého mučenia či zneuctenia.
———————————-
Prečítajte si tiež: Stanovisko Slovenského Hnutia Obrody k povstaniu z roku 1944
———————————-
Ako reakciu na sklabinské vraždy 30. septembra 1944 vtiahli príslušníci Einsatzkommanda 13 do obce a 144 dedinčanov odvliekli do Martina. Troch mužov zabili ešte počas výsluchov, ďalších 20, spolu s 28 väzňami z okresnej väznice popravili na Bukovinách 3. októbra 1944. Zavŕšila sa tak ďalšia tragická vojnová kapitola.
Smutnejšia o to viac, že medzi zastrelenými bola väčšina tých, ktorí mali len veľmi málo dočinenia s partizánmi.
Zdroj fotiek a autor článku: Martin Lacko, historik
Zábery z exhumácie partizánskych obetí v októbri 1944. Obete boli následne pochované.
————————-
Prečítajte si tiež: Róbert Švec k výročiu povstania z roku 1944: Štandardizovať sa? Nikdy! Cesta SHO je cesta…
————————-
———————–——
Staňte sa aj vy čitateľmi novín Právo Národa
Právo Národa sú noviny, ktoré vydáva Slovenské Hnutie Obrody, cieľom ktorých je formou písaného slova upevňovať vlastenectvo, zdravé hodnoty a ochraňovať slovenskú štátnosť. Prvé číslo našich novín vyšlo 18. apríla 2001. Ak máte záujem stať sa čitateľmi nášho dvojmesačníka vyplňte formulár TU a naše noviny budete dostávať pravidelne prostredníctvom Slovenskej pošty.
————————–—
