V rokoch 1941 – 1943, v súvislosti s účasťou slovenskej armády vo vojne proti ZSSR, dobovo nazývanej vojna proti boľševizmu, na území bývalého Sovietskeho zväzu i Poľska vybudovala slovenská armáda niekoľko ústredných vojenských cintorínov. V strede každého z nich sa vynímal pomník s menami pochovaných. Po návrate sovietskej moci v roku 1944 boli cintoríny zrovnané so zemou. Z pomníkov prežili iba dva, a to v Ľvove a Lipovci, v centrálnej Ukrajine.
Centrum historického regiónu Halič (Galícia), Ľvov, bol od prvého delenia Poľska v roku 1772 súčasťou Habsburskej monarchie. Po jej rozpade patril Poľsku. Aj preto býva označovaný za „poslednú stanicu“ západnej civilizácie, resp. kultúry. Práve v tejto historickej perle, dnes miliónovej metropole západnej Ukrajiny, sa nachádza najmenší z niekdajších slovenských vojenských cintorínov. Odpočíva tu 17 našich vojakov. Hoci ich hroby sa na Janovskom (dnes Janivskom) cintoríne nezachovali, keďže po roku 1945 ich prekryli civilné, pamiatku vojakov pripomína betónový pomník v tvare rovnoramenného dvojkríža, na ktorom je nápis: Za Boha život, za národ slobodu. V spodnej časti pomníka je umiestnená mramorová tabuľka s textom: Obeťami k víťazstvu. Tu ležia hrdinovia slovenskej armády, ktorí zomreli vo vojne, keď išlo o zaistenie slovenskej samostatnosti a slobody.
Nasleduje ich menoslov. Ľvovský pomník, rovnako ako aj ďalšie, vybudovali príslušníci Pracovného zboru slovenskej armády a slávnostne odhalený bol v nedeľu 19. októbra 1941. O pár dní nato, koncom októbra, sem zavítal aj prezident SR Jozef Tiso s ministrom národnej obrany generálom Čatlošom. Bola to prvá, a podnes posledná štátna delegácia, ktorá si slovenské hroby v Ľvove uctila.
Pokiaľ ide o osudy samotných pochovaných, pri pohľade do armádnych prameňov zisťujeme, že ide zväčša o nebojové úmrtia, obete rôznych nešťastných náhod, zranení či incidentov z prvej fázy vojny.
Konkrétne tu odpočíva jeden dôstojník, poručík Ján Jánošík (1914, Jablonica) a 16 radových vojakov: Matej Antal (1918, Pribylina), Leon Forgáč (1915, Lisková), Jozef Grác (1919, Kovarce), Tomáš Harčárik (1915, Kračúnovce), Ondrej Havala (1919, Jedľové Kostoľany), Ján Chovanec (1919, Zemiansky Vrbovok), František Kapolka (1919, Ľubica), Pavel Križka (1919, Závažná Poruba), Ondrej Petrák (1919, Bystrany), Štefan Podolinský (1911, Stará Voda), Gustav Stark (1919, Smolník), František Schmidt (1913, Krompachy), Ondrej Škovránek (1917, Kecerovské Pekľany), Jozef Švantner (1917, Brezno), Ján Vajda (1911, Môťová) a Ladislav Vrábel (Veľký Šariš).
Iniciátormi obnovy boli nadšenci z občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945, jeho predseda František Gajdoš a historici Martin Lacko a Eugen Rogový. Renováciu pomníka v hodnote takmer 2-tisíc eur vykonala profesionálna reštaurátorská firma. Keďže o obnovu pietneho miesta Slovákov neprejavilo záujem žiadne z ministerstiev SR (obrany, vnútra, zahraničných vecí, kultúry), prostriedky mohli byť obstarané výlučne z darov súkromných osôb.
V každom prípade, renováciou pomníka sa skrášlilo a svoju životnosť si predĺžilo nielen pietne miesto posledného odpočinku nedobrovoľných účastníkov, obetí tejto vojny, vojakov, ale dôstojný pamäťový bod na území svojho východného suseda získalo aj Slovensko a Slováci.
Na obnovu vojnového pomníka finančne prispel aj Róbert Švec, predseda Slovenského Hnutia Obrody.
Autor: Martin Lacko
Pomník pri odhalení v roku 1941…
Pomník pred a počas renovácie…
Pomník v súčasnosti…
