Hysterické reakcie niektorých tzv. mienkotvorných denníkov a niektorých rusofóbnych politikov na prejav predsedu NR SR v ruskej Štátnej dume hraničili s nepríčetnosťou. Čo vlastne Andrej Danko v Moskve také povedal, keď to pobúrilo poslancov Františka Šebeja, Petra Osuského, Juraja Drobu a Ondreja Dostála?
Urazilo ich konštatovanie, že sme Slovania, že naša historická podstata a kultúra sú prepojené a blízke alebo im zdvihli žlč slová, že bez silného Ruska nie je možný mier vo svete?
Mal sa vari Danko vyjadrovať počas priateľskej návštevy pred svojimi hostiteľmi s dešpektom a politicky nekorektne ako je obvyklé v istých kruhoch na Slovensku v rámci štvavej protiruskej kampane? Nie je náhodou Ruská federácia protiváhou tých síl, ktoré bombardovali Juhosláviu, rozvrátili Líbyu, Irak, Afganistan, Sýriu a stáli v pozadí mnohých lokálnych vojenských konfliktov vo svete?
Búrka v lyžičke vody
Pravdou je, že predseda slovenského parlamentu nekonzultoval svoj prejav s americkou ambasádou ani s Ondrejom Dostálom z akejsi marginálnej Občianskej konzervatívnej strany, ale že vyslovil svoj suverénny názor na súčasnosť a budúcnosť vzťahov k mocnosti akou je Ruská federácia bez toho, aby porušil princípy zahraničnej politiky Slovenskej republiky. Nikde v dokumentoch Európskej únie ani v programovom vyhlásení vlády sa nehovorí, že Rusko je nepriateľom, že návštevy oficiálnych predstaviteľov štátu v Moskve sú nežiadúce. Všetky odsudzujúce reakcie na Dankovo vystúpenie v Dume, ktoré sa stretlo v Rusku s mimoriadne priaznivým ohlasom sú trápnou búrkou v lyžičke vody, ktorú si nikto v Európe potácajúcej sa vo vlastných problémoch takmer nevšimol. Napokon, hamburger chutí rovnako v Moskve ako v Bruseli či Berlíne, teda ako nezdravá bizarnosť na gastronomickom trhu, ktorá sa mnohým prejedla tak isto ako americká politika.
Zvláštne na celom prípade je, že na Slovensku sa doteraz nestretli s nepriaznivým ohlasom nijaké zahraničné návštevy u Putina.
Angela Merkelová bola v Rusku dvakrát. Pred dvomi rokmi, pri sedemdesiatom výročí porážky nacistického Nemecka sa prišla pokloniť sovietskym obetiam II. svetovej vojny a 2. mája v tomto roku zavítala do čiernomorského strediska v Soči na rokovanie s Vladimírom Putinom, počas ktorého si obaja štátnici navzájom zložili poklony.
Na návšteve v Moskve bol v tomto roku aj nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier, bavorský krajinský premiér Horst Seehofer, izraelský líder Benjamin Netanjahu a ďalší predstavitelia a politici štátov Európy i Ázie. Na päťdňovú cestu do Ruska sa lietadlami, plnými podnikateľov a obchodníkov, nedávno vybral český prezident Miloš Zeman. Uzavreli sa tu zmluvy v objeme takmer 20 miliárd českých korún – sankcie sem, sankcie tam. Chvalabohu, obchody sa uzatvárajú na pragmatickej a nie politickej báze, ktorú nanucujú Európanom Američania.
Podľa Františka Šebeja všetko, čo Danko v Dume povedal, boli hrubé nezmysly. Vraj: „Aká slovanská vzájomnosť? Tá, ktorá umožňuje Rusom zabíjať na Ukrajine?“ Keby bol Šebej v televíznej debate mlčal, podľa Angličana Francisa Bacona mohol byť filozofom, ale takto zostal iba rusofóbnym pletichárom vzdialeným od pravdy.
Na Ukrajine zabíjajú v občianskej vojne Ukrajinci Ukrajincov, presnejšie ukrajinská armáda a najmä sfašizované komandá Pravého sektora vraždia vlastných občanov ruskej národnosti v Luhansku a Donecku, lebo sa postavili proti udalostiam na Námestí nezávislosti (Majdane nezaležnosti) v Kyjeve. Ozaj, kto zinscenoval a financoval na Ukrajine krvavý prevrat, akí inštruktori cvičili vraždiacich radikálov a proti komu dodávajú dnes Američania Ukrajincom smrtiace zbrane?
Nikolay Kozyrev predseda predstavenstva ukrajinskej únie ľudských práv v Helsinkách hovorí o desiatkach príbehov z občianskej vojny na Ukrajine, o prípadoch neľudského mučenia zajatcov a rukojemníkov v zariadeniach ukrajinskej tajnej služby SBU a patologických orgiách sadistov z práporov Azov a Krivbass. Ak sa aj objavia kdesi na okraji zahraničnopolitického spravodajstva informácie Amnesty internacional o tamojšom porušovaní ľudských práv, nik tomu v západných médiách nevenuje pozornosť. Na rusko-ukrajinské vzťahy sa nemožno pozerať farboslepo cez čiernobiele okuliare, treba rozlišovať, kto porušuje ľudské práva v tomto regióne. Neporušuje ich Moskva, ale Kyjev.
Kiskove protiruské ťaženie
Šéf slovenského parlamentu vníma Ruskú federáciu ako veľmi významného partnera. Hovorí, že „musíme stavať na tom, čo nás spája, bez ideologických bariér,“ lebo v súčasnosti prevláda negativistické videnie sveta. „V tejto situácii nie je ľahké budovať mosty, omnoho viac pozornosti sa venuje tým, ktorí ich rúcajú.“ Neboli to podliezavé slová. Také skôr zaznievali z Európskeho parlamentu v podaní slovenského prezidenta Andreja Kisku. Jeho prednes bol len replikou známych fráz: „Je našou morálnou povinnosťou pomáhať deťom, ženám a mužom, ktorí utekajú z domova, aby zachránili svoje životy. A Slovensko by nikdy nemalo váhať pri prejavovaní solidarity našim priateľom a partnerom v EÚ.“ Bola to vlastne kritika politiky jeho vlastného štátu, ktorý neprejavuje dostatočnú mieru solidarity pri prijímaní ilegálnych migrantov. Známa Kiskova téza je dokladom toho, že prezident bez kompetencií a zodpovednosti nerešpektuje zahraničnú politiku vlády.
Časť svojho prejavu venoval prezident aj Ruskej federácii a slovenskej ľahostajnosti k šíreniu ruskej propagandy a ruskému zasahovaniu v rôznych končinách sveta. „Sledujem prebiehajúce vyšetrovanie rozsahu ruského zasahovania do prezidentských volieb v Spojených štátoch. Potom sa pozriem späť domov, kde nevidím takmer žiadne kroky.“ Aké kroky by mala podniknúť vláda Slovenskej republiky proti Rusku pisatelia Kiskovho prejavu neuviedli. Zato mu do textu pripísali, že by „bolo by hanbou, keby európsky projekt zlyhal pre našu neschopnosť zastaviť šírenie lží a falošných správ,“ čím mali zostavovatelia prejavu na mysli, isteže, „drzé ruské snahy“ destabilizovať Európu šírením lží.
Dva odlišné prejavy – jeden v Moskve a druhý v Bruseli vyvolali na slovenskej politickej scéne rozporuplné reakcie. Našťastie národ, pospolitý homo politicus sa stotožňuje s tým prvým prejavom v Moskve.
Autor: Ľudovít Števko
