Najväčším postrachom totalitných režimov sú principiálni jednotlivci, osobnosti, ktoré si dokážu uchovať presvedčenie a morálnu integritu aj napriek tlakom či zastrašovaniu. Medzi elitu slovenskej armády patril aj major Ján Šmigovský. Nebol politikom, zato však hlboko veriacim človekom. Jeho najväčším zločinom bolo, že zostal verný dôstojníckej cti a prísahe. Súčasne je jeho osud príkladom likvidácie slovenských elít československým režimom od roku 1945. A tiež i odkazom režimu ľuďom, že výhodnejšie pre nich bude, ak rezignujú na hodnoty ako česť či vernosť a pasívne sa prispôsobia dobe.
Narodil sa 2. mája 1903 v Bronswille v USA, kam jeho rodičia odišli za prácou. Už krátko po jeho narodení sa však vrátili do rodného Spišského Podhradia. Absolvoval štyri ročníky gymnázia (Levoča). Pokračoval na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, kde maturoval (1923). Po základnej službe bol prijatý do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, skončil ako poručík pechoty (1926). Potom pôsobil ako inštruktor či na nižších veliteľských funkciách v Hraniciach, neskôr v Chomutove, a u 31. pešieho pluku v Žiline (1935 – 1938). Absolvoval aj viacero odborných kurzov. V jeseni 1938 bol veliteľom práporu strážiacom úsek Čadca – Turzovka, ktorý chceli obsadiť Poliaci. Kapitán Šmigovský bol medzi prvými, ktorí sa, prostredníctvom novozaloženej Hlinkovej gardy, podujali organizovať slovenskú brannú moc. Od decembra 1938 bol jedným z jej inštruktorov.
Počas tzv. Homolovho puču, keď sa Česi znova pokúsili ovládnuť Slovensko, bol zatknutý. Po 14. marci sa stal veliteľom Horského pešieho pluku 1 v Dolnom Kubíne. Ten mal po odchode Čechov len osem dôstojníkov a rotmajstrov. Zúčastnil sa Malej vojny. V máji 1939 bol pridelený na MNO ako i k Hlavnému veliteľstvu HG. Od augusta velil práporu v Trnave, od mája 1940 bol inštruktorom vo výcvikovom stredisku Oremlaz (Lešť), potom velil zas práporu v Zvolene. V lete 1941 bol povýšený na majora. Po vypuknutí vojny so ZSSR pôsobil vo veliteľských funkciách v Rýchlej divízii, do januára 1942, a potom aj v r. 1943 (jún – október). Dostal vyznamenania Za hrdinstvo II. a III. stupňa. Vo februári 1944 bol menovaný za veliteľa pechotnej školy v Nitre a onedlho celej nitrianskej posádky.
Šmigovský bol vojakom telom i dušou. Patril medzi dôstojnícku elitu. Bol odborníkom so skúsenosťami, vynikajúcu povesť mal najmä ako výcvikový dôstojník. U vojakov mal autoritu, v posádke disciplínu. Nemal vojenské ani občianske prehrešky. S manželkou českej národnosti vychovávali dvoch synov. Jeho svokra ho charakterizovala: „Byl to kovanej Slovák.“
V roku 1944 na území Slovenska sa vyostril zápas dvoch štátnych ideí – slovenskej a československej. Prvú reprezentovala SR na čele s prezidentom J. Tisom, druhú exilová čsl. vláda v Londýne na čele s Benešom. Frontový vývoj nahrával Benešovi, ktorý sa z Londýna vyhrážal všetkým Slovákom, ktorí sa budú pridržiavať SR. Zmena politickej situácie menila i ľudí. Mnohí z tých, čo obdivovali Nemcov a brali ich vyznamenania, bola zrazu ochotní obrátiť zbrane proti nim. V Banskej Bystrici časť dôstojníkov chystala prípravy povstania s cieľom obnovy ČSR. Keďže sa konali v ilegalite, boli neprehľadné i pre samotných konšpirátorov. Príchod nemeckých vojsk 29. augusta značil, že veci sa vymkli spod kontroly vláde SR aj povstalcom. Rozhodnutie, čo ďalej, tak ostalo na veliteľoch posádok. Zo západného Slovenska získali len posádky v Trnave a Piešťanoch. Povstalci sa snažili získať aj strategickú Nitru. Prostredníctvom kuriérov 30. – 31. augusta Šmigovského opakovane kontaktovali, no neúspešne. Do príprav odboja nebol zasvätený, boli mu preto cudzie. Okrem toho nechcel porušiť prísahu vernosti SR. Uvedomoval si aj hazard s tisíckami slovenských životom, aký by hrozil. Jeho slová, ktoré údajne adresoval povstalcom („vydrží vám to dva mesiace“), sa ukázali ako prorocké.
Slovenskej armáde Nemci už nedôverovali a jednotky, čo ostali, odzbrojovali. Šmigovský sa však svojím vojakom zaručil, že ak zachovajú vernosť SR, odzbrojení nebudú. Situácia sa vyhrotila po príchode bojovej skupiny SS Schill 2. septembra 1944 ráno. Obkľúčila mestské kasárne, namierila na ne zbrane, čím si chcela vynútiť vstup. Ako opisuje kronika národného povstania v Nitre, odpoveď vojakov bola rovnaká: „Vojaci v kasárňach, tiež oknami, bránou, na streche, namierili svoje automatické zbrane a pušky a na dvore kasáreň postavili minomety a pechotné doprovodné delá na Nemcov a tak velitelia oboch vojsk pred bránou vyjednávali.“ Na toto divadlo zobďaleč prihliadali stovky zvedavcov. Do vyjednávania telefonicky vstúpili aj prezident Tiso a nemecký gen. Gottlob Berger. Konflikt sa urovnal. Nitra ako jediná nebola odzbrojená. Minister obrany Štefan Haššík menoval Šmigovského za veliteľa pešieho pluku 1 obnovujúcej sa armády (Domobrany). Bol povýšený na podplukovníka.
V máji 1945 sa zapojil do Pražského povstania. Po návrate domov 25. mája bol uväznený a postavený pred Národný súd (predseda Igor Daxner). Ten ho 25. septembra 1945 odsúdil na základe nového paragrafu „zločinu zrady na povstaní“ na smrť. Keďže predseda SNR Jozef Lettrich mu odmietol udeliť milosť, bol 9. októbra 1945 v Justičnom paláci v Bratislave zastrelený.
Jeho proces možno hodnotiť ako zmanipulovaný, ako akt politickej pomsty. Konštatoval to aj známy historik Jozef Jablonický, keď napísal: „Povojnoví víťazi so Šmigovským zaobchádzali zaujato a bez milosti. Súd so Šmigovským zakrýval neschopnosť povstalcov pri debakli v Nitre.“ Trpké pre odsúdenca bolo i to, že v najťažších chvíľach ho manželka s deťmi opustila. Podľa svedectva jeho spovedníka, františkána Jána Chryzostoma Bárdysa sa pred popravou správal mimoriadne statočne. Keď o tom vydal svedectvo do zahraničia, bol o pár mesiacov zavraždený aj on.
Zdroj fotiek a autor článku: Martin Lacko, historik
———————————
Prečítajte si tiež: Stanovisko Slovenského Hnutia Obrody k povstaniu z roku 1944
———————————
———————–——
Staňte sa aj vy čitateľmi novín Právo Národa
Právo Národa sú noviny, ktoré vydáva Slovenské Hnutie Obrody, cieľom ktorých je formou písaného slova upevňovať vlastenectvo, zdravé hodnoty a ochraňovať slovenskú štátnosť. Prvé číslo našich novín vyšlo 18. apríla 2001. Ak máte záujem stať sa čitateľmi nášho dvojmesačníka vyplňte formulár TU a naše noviny budete dostávať pravidelne prostredníctvom Slovenskej pošty.
————————–—