„Hviezda“ verejnoprávnej RTVS a známy propagátor princípu kolektívnej viny Michal Havran nie je nepopísaný list. Tento bratislavský pseudointelektuál a vraj aj „moderátor“ sa neustále zviditeľňuje spôsobom jemu vlastným.
Je priam iróniou, že po slovných útokoch na našich starých rodičov sa vrhá do boja so slovníkom, za ktorý by sa svojho času nemusel hanbiť ani Julius Streicher, vydavateľ týždenníka Der Stürmer, známeho svojim rasistickým a ostro protižidovským obsahom. Havran si však na rozdiel od Streichera za objekt svojich nenávistných útokov vyberá inú cieľovú skupinu. Píšuc o akomsi „Kuffovom džiháde“ sa rozhodol viesť svoj vlastný džihád, terčom ktorého je takmer všetko slovenské a kresťanské.
Tento autor výpredajových kníh, vyšetrovateľ, sudca a kat v jednej osobe vie, že vraždy na Slovensku páchajú „psychopati zo slovenských rodín, pokrstení, birmovaní, komfirmovaní… “ a ako na inom mieste uvádza „pekní, bieli, heterosexuálni muži“. Otázka znie, či Ministerstvo vnútra SR vedie štatistiky o sexuálnej orientácii a náboženskej príslušnosti páchateľov vrážd alebo je toto konštatovanie iba výplodom nenávistného a fanatického blúznenia jeho autora. A deje sa tak bez povšimnutia orgánov činných v trestnom konaní. Nie, nie je problémom priznať, že násilie páchajú aj niektorí Slováci, koniec koncov v každom národe na svete sa nájdu jedinci, pre ktorých zaužívané normy správania rovnako ako aj život nie sú hodnoty, ktorým je potrebné pripisovať akúkoľvek váhu.
Avšak neustále a cielené osočovanie a nálepkovanie príslušníkov jedného národa s konkrétnou farbou pleti hlásiacich sa ku konkrétnemu náboženstvu však môžeme smelo nazvať šírením národnostnej či náboženskej neznášanlivosti (ak chcete nenávisti).
Obeťou nenávistných a primitívnych útokov sa stal aj katolícky kňaz Marián Kuffa – človek, ktorý si vďaka svojmu životnému príbehu získal rešpekt aj mnohých neveriacich. Súčasťou tohto životného príbehu je aj práca s tými, ktorých mnohí z jeho kritikov videli pravdepodobne iba na obrázkoch. „Kuffa je vaša hanba, dajte ho do cirkusu,“ píše Havran posmievajúci sa každému, kto nestojí na strane diktatúry bezhraničného liberalizmu rovnako ako on a zároveň žiada preveriť Kuffovu prácu s bezdomovcami, pretože podľa neho „Kuffa zneužíva sociálnu mizériu a závislosti svojich klientov na to, aby im vymýval mozog nezmyslami, ktorých devastačné účinky na myseľ sú rovnaké ako alkoholizmus a drogy“. Od niekoho, kto pravdepodobne nikdy nikomu pomocnú ruku nepodal, ide o závery bezpochyby osočujúce a urážlivé.
Na záver si dovolím vyjadriť presvedčenie, že ak sa pán Havran raz ocitne v podobnej životnej situácii, v akej sa ocitli ľudia, ktorých prichýlil Marián Kuffa, určite nájde na fare v Žakovciach otvorené dvere a náruč otca, ktorý má radosť z návratu strateného syna, o tom nepochybujem. A to bez ohľadu na to, čo všetko tento stratený syn kedysi napísal či povedal. Pretože farár Marián Kuffa svoj príbeh žije medzi ľuďmi v reálnom živote, zatiaľ čo teológ Michal Havran o ňom iba rozpráva medzi hŕstkou svojich prívržencov v kaviarňach. História nás ale učí, že čím menšia tá hŕstka je, o to viac dokáže byť agresívnejšia a jej krik je o to viac hlučnejší.
Autor: Juraj Chromčo
