Po tom, ako minulý rok v Turecku zlyhal puč časti armády proti vláde, pustilo sa vedenie štátu do drakonických čistiek voči domnelým stúpencom pokusu o prevrat. Tisícky ľudí boli zatknuté, začali sa represie proti novinárom, boli zakazované rôzne médiá, vyše dvetisíc sudcov bolo prepustených a zadržaných, mnoho učiteľov bolo suspendovaných.
Dnes môžeme s istotou povedať, že členstvo Turecka v Európskej únii v našom záujme nie je a pokiaľ ho podporil šéf našej diplomacie, je na mieste otázka, či je v našom záujme mať takéhoto ministra.
Aj zo západnej Európy začali zaznievať hlasy, že nemá zmysel ďalej usilovať o začlenenie Turecka do Európskej únie. V tomto zmysle sa vyjadrili napríklad terajší predseda Rakúskej ľudovej strany Sebastian Kurz či bavorský premiér a predseda Kresťansko-sociálnej únie Horst Seehofer. Na Slovensku zas mnohí posmešne pripomínali prezidentovi Andrejovi Kiskovi jeho výrok o Turecku ako „ostrove stability“.
Turecký autoritatívny režim
Avšak minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák (nominant Smeru) nedávno Kisku „prekonal“ – a to už len načasovaním svojho výroku, keďže takmer rok po pokuse o puč vyhlásil, že Slovensko podporuje ambície Turecka stať sa členom EÚ (prezident vyslovil svoje často citované prirovnanie dávno pred prevratom). Voči Lajčákovmu vyhláseniu sa ohradili tak kolega z koalície, podpredseda zahraničného výboru NR SR Jaroslav Paška (SNS), ako aj europoslanec Ivan Štefanec. Podľa Pašku Turecko nespĺňa podmienky na to, aby mohlo byť akceptované a prijaté do EÚ. Štefanec zas pripomenul, že po neúspešnom pokuse o puč, ako aj po referende o ústavných zmenách v polovici apríla začal turecký politický systém vykazovať „všetky znaky autoritatívneho režimu a taký do Európskej únie nepatrí“.
Vskutku, stačí si spomenúť na arogantné vyhlásenia prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana, ktorými reagoval na to, že úrady Nemecka a Holandska neumožnili predstaviteľom jeho krajiny vystúpiť v rámci predreferendovej kampane na ich území. Predstava, že by v budúcnosti ktorýsi horkokrvný turecký poslanec v Európskom parlamente podobne hovoril niečo o tom, že západné štáty sa správajú ako nacisti, sa zdá byť najprv pomerne komickou, ale ak uvážime, že tých poslancov by tam bol porovnateľný počet ako poslancov z Nemecka, to už taká vtipná predstava nie je. Nezabúdajme taktiež, že Turecko je už členom NATO – a teraz si zas predstavme, že by nastala mimoriadna situácia, v rámci ktorej by sa na územie Slovenska ako členského štátu aliancie presunul aj značný počet tureckých vojakov. Taká predstava má tiež ďaleko od niečoho veselého. Obzvlášť keď uvážime ten najnovší vývoj.
Minister nie je iba diplomat
Ak chce Slovensko byť ešte niekedy aj subjektom dejín a nie len handrou, ohradenie sa voči autoritatívnym praktikám ako sú tie súčasné turecké, by malo byť samozrejmosťou. Alebo žeby nám Lajčák svojím výrokom chcel naznačiť, akým smerom sa bude v dôsledku rapídnej islamizácie v nasledujúcich desaťročiach vyvíjať celá Európa?
Nech je ako chce, minister zahraničných vecí nesmie byť len „diplomat“, ktorý sa snaží nikoho neuraziť a s každým dobre vychádzať, ale tiež – a predovšetkým – človek, ktorý háji záujmy vlastného národa a štátu.
Dnes môžeme s istotou povedať, že členstvo Turecka v Európskej únii v našom záujme nie je a pokiaľ ho podporil šéf našej diplomacie, je na mieste otázka, či je v našom záujme mať takéhoto ministra.
Autor: Ladislav Kováčik
