Zoborské listiny sú najstaršie a najcennejšie originály popisujúce historické udalosti určitého časového úseku zo stredoveku. Prvá bola napísaná v roku 1111, druhá, ktorej 900. ročné výročie si tento rok pripomíname, v roku 1113. Cez prizmu tohto časového obdobia poodkrývajú časť histórie a zemepisu nášho územia. Možno povedať, že sú aj počiatkom historického zemepisu Slovenska. Sú naším národným historickým dedičstvom.
Prvá Zoborská listina
Z prvej Zoborskej listiny sa dozvedáme o spore Gaufreda, opáta Zoborského kláštora sv. Hyppolyta, s kráľovskými vyberačmi daní, cla, mýta, neuznávajúcich nárok opátstva na peňažné príjmy z trhových miest a mýtnych poplatkov. Vyberači daní využili zmätok spôsobený vojskami údelného kniežaťa moravského, Ota, brata budúceho českého vládcu Vratislava I. Z historického hľadiska je pre nás veľmi dôležitý. Presadzoval totiž (neskôr aj realizoval) cirkevné obrady v staroslovenčine v Čechách tak, ako to bolo v čase pôsobenia Cyrila a Metoda na našom území.
Opát Gaufred chcel prinavrátiť pomery existujúce pred vojnovým pustošením, opäť tak získať príjmy aj majetky (spolu s nevoľníkmi) darované Štefanom I., nachádzajúce sa na západnom a strednom Slovensku.
Spor s vyberačmi daní sa riešil v nitrianskej hradnej katedrále prísahou svedkov pred ostrihomským arcibiskupom Vavrincom a kráľovským splnomocnencom Batonom. Listina celkove uvádza vyše 30 mien, najmä obyvateľov starej Nitry, z čoho vyplýva prevaha svedkov slovenského pôvodu. Aj postavenie hodnostárov dokazuje, že v Nitre slovenské etnikum nielenže prevažovalo, ale i riadilo orgány mesta, župy, kráľovstva.
V prospech zoborského kláštora svedčili dve skupiny svedkov. V prvej skupine boli 12-ti najstarší svedkovia žijúci v období medzi vládou Štefana I. a rokom 1111: Una, dlhoročný nitriansky župan; Bača, taktiež niekdajší nitriansky župan. Hneď za nimi listina spomína Dedu a Kaču, synov vtedy už nežijúceho, najstaršieho nitrianskeho župana Bukvena. V druhej skupine bolo zase 11 svedkov, ktorí mohli hodnoverne potvrdiť právo zoborského kláštora na majetky a peňažné príjmy. Listina spomína Mojžiša – vtedajšieho nitrianskeho župana; Lamberta – dekana nitrianskej kapituly; učiteľa gramatiky (pravdepodobne aj predstaveného kapitulskej školy) – Willermusa; presbyterov – Vavrinca, Godefreda; kanonikov – Martina, Mikuláša, Hektora, Daniela, Pošku, Batonovho syna Jaroslava.
Z listiny spoznávame aj nitrianskeho richtára a trhového sudcu, Peregrina, najstaršieho známeho richtára v Nitre i na celom území Slovenska.
Druhá Zoborská listina
Pokračovaním udalosti popisovanej v prvej Zoborskej listine je Zoborská listina z roku 1113. Je súpisom niekoľko desiatok majetkov zoborského opátstva nachádzajúcich sa na rozsiahlom území západného a stredného Slovenska. Kráľ Koloman ustanovil komisiu, ktorá mala prejsť celým územím. Na tejto ceste mali presne zadokumentovať všetok majetok zoborského opátstva.
Medzi menami osôb spomenutých v prvej Zoborskej listine a názvami obcí uvedených v druhej Zoborskej listine je najviac slovenských, nemeckých, latinizovaných. Svedčí to o tom, že územie Nitrianskeho kniežatstva bolo aj v 12. storočí významným centrom slovenskej etnogenézy, ale tiež o postupnom začleňovaní neslovenských etník do slovenského prostredia a ním vytvorených nábožensko-kultúrnych štruktúr. V listinách nie sú spomenuté maďarské názvy ani mená, čo vyvracia teóriu o rozvrátení, následne aj obsadení Nitry turecko-tatársko-maďarskými kmeňmi už v 10. storočí, keď si v 12. – 13. storočí naďalej zachováva slovenský charakter.
Listina uvádza vyše 150 názvov slovenských obcí patriacich opátstvu alebo susediacich s jeho majetkami. Niektoré spomenuté obce zanikli, niektorým sa názvy zmenili, avšak veľa obcí si názvy ponechalo (Nadlice, Solčany, Trebatice, Bohunice, Otrokovice, Nováky, Prievidza, Kolíňany, Nitra, Malanta, Pohranice, Cabaj, Voderady, Lužianky, Drážovce, Štitáre, a i.). Mnohé majetky zoborského opátstva nemali vlastné názvy, v listine sa uvádzajú ako opátova zem (napr. Opatovce). Obce spomenuté v Zoborskej listine jej vďačia za otvorenie vstupnej brány do histórie, čo si dnes s hrdosťou, v roku 900-tého výročia, mnohé z nich aj pripomínajú.
Okrem osád sa v Zoborskej listine ešte uvádzajú údolia, vrchy, lesy, pramene, potoky, rieky, rybníky, studne, ostrovy.
Pozemky patriace k majetkom Zoborského kláštora sa ohraničovali význačnými alebo charakteristickými prírodnými bodmi – medzníkmi. Boli nimi stromy, skupiny stromov, kry, studne, doliny; útvary vybudované z kameňov, zeme (napr. v podobe vyvýšenin či vykopaných jám).
Zoborské listiny dávajú základnú informáciu o formálnej stránke vtedajších písomností, ich vzhľade, štýle zápisu, spôsobe vyjadrovania i pečatenia. Prvú zoborskú listinu mohol napísať Willermus Gramatikus, učiteľ gramatiky a písania; druhú sám opát Godefred. Prítomnosť učiteľa dokazuje existenciu školy v stredovekej Nitre, nadväzujúcu pravdepodobne na učilište založené solúnskymi bratmi Cyrilom a Metodom.
Originály oboch listín spolu s ich overenými odpismi z neskorších období, sú uložené v Diecéznom archíve Nitrianskeho biskupstva, do ktorého sa dostali v druhej polovici 15. storočia po zrušení Zoborského benediktínskeho kláštora uhorským kráľom Matejom Korvínom.
Zoborské listiny, hoci zachytávajú nepatrný časový úsek z dejín stredovekého Slovenska, považujeme za nitrianske i celoslovenské skvosty európskeho významu. Majú veľkú historickú, zemepisnú a sociologickú výpovednú hodnotu. Odráža sa v nich naša národná minulosť. Sú malou učebnicou veľkých dejín slovenského národa.
Autor: Vladimír Černák