V roku 2016, k storočnici od smrti Vajanského, vydalo AlleGro knižku od Jozefa Markuša Svetozár Hurban Vajanský. Bol to dobrý vydavateľský počin, lebo cez veľkú skratku približuje nielen život a dielo Vajanského, ale i ďalších jeho súputnikov. Pri čítaní sa zdá, akoby sme za tých sto rokov neprešli ďalej ani o centimeter.
Autor zreteľne dokazuje, že niesť slovenskú pochodeň dejinami sa nezaobíde bez obetí. Krvavých i nekrvavých. Napokon označenie Vajanského za zaprdeného hlupáka moderátorom verejnoprávnej televízie Michalom Havranom je toho jasným dôkazom.
Tak, ako pred sto rokmi, aj dnes sa vrstva intelektuálov stojacich na mravných zásadách národa znovu a znovu stretáva s renegátstvom a odrodilstvom, so sústavným ponižovaním slovenských národných hodnôt, s výsmechom… a pohŕdaním všetkým slovenským.
Renegátstvo v novom šate
Ako kontrastujú slová Jozefa Škultétyho: „ …naše dejiny, naša individuálna, samostatná slovenská národná kultúra, duchovné hodnoty, ktoré sme si ako národ svojským spôsobom a hlboko osvojili i vyformovali, že toto všetko tvorí v dušiach ľudu a vo vonkajších prejavoch národa poklad a základ, ktorý je takmer nezničiteľný a ktorý garantuje našu životaschopnosť a vývojaschopnosť“ so súčasným národným bezvedomím niektorých vychytených celebrít. To bol základ, na ktorom mohli stavať všetci naši dejatelia, bez rozdielu konfesie. Ale tak, ako pred sto rokmi, aj dnes sa vrstva intelektuálov stojacich na mravných zásadách národa znovu a znovu stretáva „s renegátstvom a odrodilstvom, so sústavným ponižovaním slovenských národných hodnôt, s výsmechom… a pohŕdaním všetkým slovenským“.
Dá sa ešte výraznejšie prejaviť odpor Slováka k svojmu štátu, než povedať o sebe, že som americkým vlastencom, ako to povedal predchodca Havrana v RTVS Štefan Hríb?
Aj keď ide o útlu knižku, vo vzťahu k obsahu čitateľ dostáva ucelený pohľad na národnooslobodzovací boj Slovákov v období silného maďarizačného útlaku a neskôr útlaku zo strany Čechov. Oboznamuje sa s dejateľmi, o akých azda ani netušil. Alebo netušil o ich pozíciách dokonca v medzinárodnom meradle. „Už Moyses a Kuzmány pochopili, ako sa slovenské povedomie v historickom vývoji nepestovalo, naopak, otupovalo“, napísal Markuš a platí to dodnes. Slovákov často označujú za zápecníkov, za jednoduchý národ, no nie je to pravda. Aj z Markušovej knihy sa dozvedáme o nevšedných schopnostiach a erudovanosti prvého predsedu Matice slovenskej Štefana Moysesa a ďalších vzdelancoch. Moyses mal styky s najvyššími kruhmi na viedenskom dvore, kráľa nevynímajúc. Za biskupa ho navrhol sám minister vnútra Alexander Bach. To nesvedčí o nejakom zápecníctve. Š. Krčméry, na rozdiel od Havrana, považoval Vajanského za najväčšieho Európana na prelome 19. a 20. storočia.
Židia podporovali maďarizáciu
Keďže Havran Vajanského a sčasti i Štúra považuje za antisemitov, nazrime do knižky Markuša, čo v súvislosti so židovskou otázkou napísal o Vajanskom. Uviedol, že obdobie dualizmu (1867 – 1918) znamenalo pre Slovákov „hrozivý čas, ktorý okrem iného priniesol likvidáciu stredných škôl a Matice slovenskej, tlačové pravoty a zatváranie slovenských národovcov, naopak, pre Židov to bol čas priaznivý“. Prečo? Lebo Židia sa pridávali k maďarizátorskej strane. Preto sa dostávali do zorného poľa Vajanského kritiky.
Podľa Markuša „neprimerané, ba až nebezpečné môžu byť pokusy implementovať niektoré Vajanského tézy o Židoch do slovenského 21. storočia. A dávať ich do neonacistických súvislostí je úplne chybné.“
Akí sme nepoučiteľní vyplýva z kapitoly venovanej Vajanskému a Škultétymu. Po roku 1918 Škultéty na čele Matice slovenskej právom očakával väčšiu štedrosť od nového štátu. Ibaže, ako uvádza autor knižky, „iste aj preto sa Matica a Škultéty ťažko dostávali k vládnym subvenciám a podporám, lebo si ako oko v hlave strážili – a úspešne – zachovanie svojej nezávislosti“. V roku 1926 o pomeroch v Česko-Slovensku Škultéty i ďalší zaznamenávajú: „Stav veci na Slovensku je veľmi nedobrý. S veľkou dôslednosťou pracuje sa na oslabovaní všetkého, čo je slovenské.“
Ochraňujme slovenské záujmy
A aj dnes, keď v časti spoločnosti pretrváva sentiment za spoločným štátom, je dobré pripomenúť si postoj Škultétyho k zápasu na slovensko-českom poli. V roku 1927 v liste Jozefovi Budajovi do Nitry píše: „Obmedzovať české panstvo na Slovensku!“ Markuš jeho pozíciu charakterizuje takto: „Nič ho nemohlo odtrhnúť od obrany slovenských túžob a záujmov, slovenského vývoja, a preto ani nikdy nenaletel na praktiky zbližovania a zlievania národov, ktoré boli vždy spojené s ponižovaním slovenského národa, ba až s jeho likvidáciou.“
Z dnešného pohľadu urputné úsilie dejateľov o slovenskú svojbytnosť by sa nemuselo správne chápať. Ale treba si uvedomiť, že ideu uhorskej štátnej doktríny – slovenského národa niet, ďalej praktizovali Česi. A mnohým by vyhovovalo, aby sa tak stalo.
Autorka: Eva Zelenayová
