Maďarská politika medzi vojnami sa niesla v znamení snáh o obnovu Uhorska. Intenzívne živila mýtus o Uhorsku ako o maďarskom štáte, na ktorom vraj bola spáchaná krivda. Neskôr s nádejou upierala zrak na Hitlera, usilujúceho o deštrukciu Versaillského systému. De facto popierala samourčovacie právo Slovákov a celkovo bola destabilizačným prvkom stredoeurópskeho regiónu.
Keď na základe Mníchovskej konferencie 30.9.1938 zo strednej Európy vycúvali demokratické (súčasne i koloniálne) mocnosti, Francúzsko a Veľká Británia, ostalo rozhodovanie na nacistickom Nemecku a fašistickom Taliansku.
Fotografia gen. Augustína Malára (vpravo) a plk. pechoty Pavla Kunu. Zdroj fotky: Archív SHO
Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 ich predstavitelia pririekli vyše 20 % územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku. Ani s týmto ziskom sa však v Budapešti neuspokojili a chceli aj zvyšok oboch krajín. Tu mali Maďari plnú podporu Poľska, s ktorým chceli vytvoriť spoločnú hranicu.
O maďarskej i poľskej hrozbe slovenskí predstavitelia tušili. Nový minister národnej obrany pplk. F. Čatloš už 15. marca 1939 vydal rozkaz veliteľovi VII. zboru v Banskej Bystrici mjr. J. Imrovi na zabezpečenie hraníc proti Maďarsku. Kľúčovú rolu v obranných plánoch mal zohrať VI. zbor so sídlom v Spišskej Novej Vsi (pplk. A. Malár), ktorý bol súčasne menovaný za veliteľa Východnej skupiny a poverený organizovať obranu východného Slovenska. Čatloš vyhlásil i mobilizáciu piatich odvodových ročníkov (1932 – 1936) pre 13 východných okresov. Boli to prví branci Slovenského štátu. Čoskoro sa však ukázalo, že najvýchodnejšie hranice ostali nezabezpečené.
Zdroj fotky: Archív SHO
Viac prezieravosti a akcieschopnosti než v Bratislave prejavili v Michalovciach. Pod dojmom správ, že z Podkarpatskej Rusi sa Maďari chystajú prejsť na Zemplín, už v podvečer 14. marca 1939 o 23. hodine vyslali miestni funkcionári HSĽS a Hlinkovej gardy dobrovoľnícku jednotku gardistov pod velením kapitána Bonča a strážmajstra Potoša k hraniciam. Tí obsadili okolie hory Červenica (kóta 164) pri Užhorode, kde sa zakopali.
Tu prví obrancovia skutočne načas zastavili, resp. pribrzdili postup Maďarov. Za pár stoviek metrov štvorcových územia však zaplatili krvavú cenu – 13 životov. Michalovce týmto vošli do slovenských dejín ako skutočná stráž východu. Ich obete boli súčasne prvými obeťami za štátnu samostatnosť. Dňa 18.3.1939 Maďari prekročili rieku Uh a pod zámienkou, že vraj hranica nie je v teréne presne vyznačená, obsadili obce v údolí rieky, ktoré boli od roku 1920 súčasťou Slovenska.
Zdroj fotky: Archív SHO
Agresiu na Podkarpatskej Rusi slovenská vláda podcenila. Po Viedenskej arbitráži a po plnom diplomatickom uznaní Slovenska Maďarskom (15.3.1939) nepredpokladala, že by sa stala terčom vojenského útoku. Bojaschopnosť mladej armády bola slabá. Ako je známe, do roku 1938 bola armáda, podobne ako četníctvo, predovšetkým českou záležitosťou, nástrojom českej dominancie.
Po odchode Čechov nastala situácia, že vojakom nemal kto veliť, zbraňovým systémom chýbala odborná obsluha. Naopak Maďari vedeli, že tromfy, armádu, moment prekvapenia i súhlas Hitlera, majú vo svojich rukách. Dňa 22. marca ukončila činnosť slovensko-maďarská rozhraničovacia komisia, ktorá potvrdila dovtedajšiu spoločnú hranicu. Pre vládu to bolo ďalšie nebezpečné uspokojenie. V tento deň odišli i posledné transporty s bývalými dôstojníkmi a vojakmi českej národnosti.
————————
Prečítajte si tiež: Malá vojna: Uctili sme si obete maďarského bombardovania Spišskej Novej Vsi
————————
Samotný útok začal krátko po polnoci 23. marca troma zoskupeniami v štyroch smeroch. Prvé zoskupenie postupovalo v smere Malé Berezné – Ubľa – Stakčin, jeho druhá časť v smere Veľké Berezné – Ulič – Starina. Druhé zoskupenie tiahlo z Užhorodu na Tibavu a Sobrance. Tretie od veľkých Kapušian na Čierne Pole a Pavlovce nad Uhom.
Slovenské ministerstvo zahraničných vecí adresovalo už dopoludnia 23. marca protestnú nótu maďarskej vláde, ktorej súčasťou bolo ultimátum na stiahnutie sa do 8. hod. nasledujúceho dňa. To v Budapešti ignorovali. Až neskôr oficiálne oznámili, že na východnom Slovensku ich armáda nevykonáva žiadnu činnosť, došlo vraj len k „omylom pri korektúre hraníc“.
Reportáž RTVS o Malej vojne: „Maďarská vláda nám túto vojnu nevyhlásila, boli sme napadnutí bez upozornenia.“
Dňa 24. marca bombardovalo maďarské letectvo Spišskú Novú Ves. Mesto bombardovalo 10 maďarských lietadiel Junkers 86, ktoré na letisko a mesto zhodili vyše 500 kusov 10 až 50-kilových bômb. Bomby, resp. ostreľovanie, poškodili či zničili 7 lietadiel. Bolestivejšie však boli ľudské obete v meste, kde zahynulo 13 osôb (5 vojenských, 8 civilných). Bombardovanie bolo rozbuškou, ktorá zmobilizovala Slovensko. Vo vedomí ľudí sa konflikt transformoval na skutočnú vlasteneckú vojnu. Na východ sa, najmä pod vlajkou Hlinkovej gardy, hrnuli tisíce dobrovoľníkov zo všetkých kútov a všetkých vekových kategórií.
Velenie zároveň pripravovalo protiútok na 25. marca. Ešte večer 24. marca však dostala vláda z rúk nemeckého konzula E. von Druffela nótu s výzvou okamžitého zastavenia bojov. Následne Čatloš tlmočil tento rozkaz (ako nariadenie vlády) veliteľovi Východnej skupiny Malárovi. Lokálne boje (prestrelky) však pokračovali. Nič ale nezmenili na novej podobe hranice, ktorá sa vytvorila 24. marca 1939. Pre Slovensko značila stratu približne dvoch okresov – Sobrance (so sídlom) a Snina (bez sídla).
Zdroj fotky: Archív SHO
Oficiálna bilancia Malej vojny na slovenskej strane je, podľa literatúry, od 23. marca, spolu 21 vojakov a 8 civilov (obetí bombardovania Spišskej Novej Vsi). Na maďarskej strane bolo do večera 26. marca 20 mŕtvych a 48 ranených. Pohraničné incidenty si od 25. marca vyžiadali životy 5 slovenských a 2 maďarských pohraničníkov. Úplne utíchli po 1. apríli 1939, keď bolo podpísané prímerie.
Môžeme povedať, že v prípade Malej vojny bol osud k Slovákom krutý. Nepripustil žiaden „reparát“. Po podcenenej obrane a neúspešnom protiútoku 24. marca už ďalšiu šancu na záchranu území nedostali. Že rozkaz z Berlína na zastavenie bojov prišiel práve vo chvíli, keď do bojového pásma začali prúdiť tisíce dobrovoľníkov, bolo už len trpkou iróniou osudu.
Malá vojna ukázala, že Slováci sa pri ochrane svojich hraníc nemôžu spoliehať na deklarácie zo strany južného suseda, ba ani na pomoc aktuálnej veľmoci. V konečnom dôsledku tak vojna upevnila národnoštátne povedomie, ukázala, že jedinou cestou je spoliehať sa na vlastné sily a vlastnú súdržnosť.
Autor článku Martin Lacko absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor história – filozofia. Na konte má niekoľko desiatok publikácií a štúdií doma aj v zahraničí.
———————–——
Staňte sa aj vy čitateľom novín Právo Národa
Právo Národa sú noviny, ktoré vydáva občianske združenie Slovenské Hnutie Obrody, cieľom ktorých je formou písaného slova upevňovať vlastenectvo, zdravé hodnoty a ochraňovať slovenskú štátnosť. Prvé číslo našich novín vyšlo 18. apríla 2001. Ak máte záujem stať sa čitateľom nášho dvojmesačníka, kontaktujte nás na pn@sho.sk alebo vyplňte formulár a naše noviny budete dostávať pravidelne prostredníctvom Slovenskej pošty.
————————–—
