Odkaz 14. marca 1939: Bez Slovenského štátu by sme sa sotva dožili súčasnej Slovenskej republiky

Prvá Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 je nepochybným historickým faktom. Vyhlásenie Slovenského štátu zákonodarným orgánom autonómnej Slovenskej krajiny, ktorý bol vtedy najvyšším orgánom politickej vôle občanov Slovenska, súhlasne prijala väčšina obyvateľov.

V pomerne krátkom čase Slovenskú republiku uznala aj väčšina vtedy jestvujúcich štátov na svete, medzi nimi aj všetky vtedajšie veľmoci (Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Japonsko a ZSSR) s jedinou výnimkou Spojených štátov amerických.

Vznik Slovenského štátu práve 14. marca 1939 bol podmienený geopolitickou situáciou v strednej Európe, ktorú západné mocnosti prenechali exkluzívnej svojvôli kancelára Nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Prispela k tomu aj takmer dvadsaťročná krátkozraká hegemonická a odnárodňovacia politika česko-slovenských vlád, konkrétne prezidenta republiky Tomáša G. Masaryka a Edvarda Beneša, s cieľom utvoriť neexistujúci „československý národ“. Adolf Hitler totiž už 5. novembra 1937 oznámil najvyšším veliteľom nemeckej armády svoje „neodvolateľné rozhodnutie rozbiť Česko-Slovensko“. Všetko čo nasledovalo, boli iba politické sondovania, akým najvhodnejším spôsobom a s čím najmenšími stratami realizovať toto jeho rozhodnutie. Mníchovský diktát bol výsledkom tejto Hitlerovej politiky. Vtedy aj Beneš, ktorý okrem iného bol aj agentom ruského krvavého diktátora Stalina,  pochopil, že jeho štátu je koniec a včas odletel do Londýna.

Jozef Tiso: „Nie nenávisť voči nikomu, lež vrelá láska k svojmu štátu, ktorá nás povzbudzuje a zo dňa na deň spôsobilých činí pracovať a obetovať za svoj nový slovenský štát.” Zdroj fotky: Archív SHO

Českým a slovenským politikom ostávala iba úloha zachraňovať, čo sa ešte zachrániť dalo. Preto sa všetci usilovali získať si priazeň Hitlera.  Pražský minister zahraničných vecí František Chvalkovský už 13. októbra 1938 oznamoval Hitlerovmu ministrovi zahraničných vecí von Ribbentropovi, že ČSR obráti svoju politiku o 180 stupňov a v decembri ho prijal aj Hitler. Keď však už bolo jasné, že Hitler vojensky obsadí Čechy a Moravu, slovenským zodpovedným štátnikom neostávalo iné, ako sa podobne pokúsiť zachrániť tým, že podľa návrhu Hitlera vyhlásili samostatnosť, ktorú on bol ochotný zaručiť. Alternatíva, pred ktorú ich postavil, bolo totiž rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Žiaden zodpovedný politik by nemohol pred národom zodpovedať za túto druhú alternatívu. Aj preto ani jeden z poslancov Slovenského snemu nehlasoval proti, ani sa nezdržal hlasovania.

————————

Prečítajte si tiež: Písal sa 14. marec 1939: Slovenský štát nezrodil sa z nenávisti. Lež z vrelej lásky k svojeti

————————

O kvalite prvej Slovenskej republiky možno diskutovať. Jej hodnotenie bude vždy závislé od uhla pohľadu a od konkrétnych hodnotiacich parametrov. Lebo ešte nejestvoval na svete štát, ktorého zriadenie, zákonodarstvo a všetky administratívne, kultúrne, ekonomické i vojenské opatrenia tak vnútroštátneho, ako aj medzinárodno-politického charakteru a ich výsledky v rovine sociálneho rozvoja, výšky životnej úrovne a všeobecného súhlasu obyvateľstva by vykazovali iba pozitívne hodnotenie. Je celkom zrejmé, že aj Slovenská republika mala svoje nedostatky, chyby a dopustila sa neprávostí. Ale ak sa jej jestvovanie porovnáva s povinným rozhľadom na situáciu v okolitých štátoch nášho stredoeurópskeho priestoru, každý objektívny pozorovateľ musí uznať, že vykazovala nepomerne viac pozitívnych ako negatívnych stránok. Nikdy predtým, a  žiaľ ani nikdy potom, nebolo na Slovensku toľko pokoja a slobody v pestovaní národnej kultúry a vedy, v rozkvete umení a duchovnej tvorby, v slobodnom prejave náboženskej viery a s ňou spojených ľudových tradícií, v ekonomickom rozvoji a v citeľnom zlepšovaní životných podmienok väčšiny obyvateľov, ako práve za krátkych šesť rokov Slovenskej republiky. V tomto sa dnes zhoduje už aj časť zahraničných historikov, iba niektorí historici na Slovensku ostali lipnúť na „jedine správnych tézach“ neblahého sovietsko-čechoslovakistického režimu.

Závislosť slovenského štátu od Hitlerovej ríše bola nevyhnutným dôsledkom medzinárodnej situácie. Preto aj  Slováci sa museli  zúčastňovať na obetiach najhroznejšej vojny ľudských dejín. Museli vyslať na front desaťtisíce svojich vojakov a státisíce svojich pracovných síl do Nemeckej ríše, kde  pracovali v životu nebezpečných podmienkach. Do tohto rámca patrí aj účasť Slovenska na nacistickom prenasledovaní židovskej menšiny. Bol to jeden z hlavných zámerov Hitlerovej politiky „prečesať Európu a zbaviť ju Židov“. Bolo to protiprávne, nemravné a neľudské celkom  tak, ba ešte viac, ako celá vojna. Ale ak sa tomu nevyhli oveľa staršie, historicky zakorenené a väčšie štáty vo vtedajšej Európe, je historicky nekorektné predpokladať, že by to bol mohol urobiť najmladší a ledva založený štátik s necelými 3 miliónmi obyvateľov. Ako Hitler reagoval na pokusy odporu v tejto otázke, to sa ukázalo v Holandsku, kde náznak odporu zapríčinil deportáciu aj dovtedy chránených Židov, a neskôr aj v Bulharsku, kde to stálo život samého cára Borisa. Preto je paradoxné a eticky nekorektné, ak dnes už nikto nevyčíta spoluprácu na tomto diabolskom Hitlerovom diele ani samému Nemecku, ani napríklad Maďarsku, kde tých obetí bolo nepomerne viac, ale iba prvej Slovenskej republike. V objektívnych dejinách nemožno postupovať s aplikovaním rozličných meradiel na podstatne tie isté situácie a činy.

V širokom historickom kontexte význam 14. marca 1939 však znamená neporovnateľne viac než spomenuté pozitívne stránky zachovania národného spoločenstva na jeho životnom priestore počas nepredvídaných hrôz, ktorými druhá svetová vojna postihla celú Európu. Najdôležitejším obsahom toho, čo sa udialo 14. marca 1939 bolo obnovenie slovenskej štátnosti. Tej dávnej a slávnej štátnosti, ktorej základy položili kniežatá Pribina a Mojmír, ktorú až do uznávaného medzinárodného partnerstva vo vtedajšej Európe rozvinul kráľ Rastislav, a ktorú svojimi výbojmi až na veľkú ríšu pretvoril slávny slovenský kráľ Svätopluk. Vyhlásenie Slovenského štátu v roku 1939 bolo obnovením tej dávnej jedinečnej slovenskej štátnosti, ktorú naši stredovekí predkovia v prvých desaťročiach 10. storočia stratili včlenením sa do novej uhorskej štátnosti, a znamenalo oživenie dávnej pamäti slovenského národa. Aj pomerne krátka skúsenosť samostatného života vo vlastnom štáte zanechala potom v dušiach a  mysliach drvivej väčšiny Slovákov a Sloveniek takú hlbokú stopu spojenú s túžbou po jeho obnovení, že ani vyše pol storočia opätovne im cudzími mocnosťami nanútenej štátnosti z rokov 1918 až 1939 a potom 1945 až 1990 nedokázalo ich odradiť od toho, aby využili prvú ďalšiu príležitosť prajnej medzinárodnej situácie a l. januára 1993 si po druhý raz obnovili svoju štátnu nezávislosť. Bez historického obnovenia slovenskej štátnosti zo 14. marca 1939 by sme sa sotva boli dožili dnešnej Slovenskej republiky. Toto je najhlbší a najdôležitejší obsah výročia 14. marca 1939.

Autor článku Milan S. Ďurica je renomovaný historik a publicista.

———————–

Prečítajte si tiež: Písal sa 14. marec 1939: Bolo 12 hodín a 7 minút. Poslanci otvorili novú epochu v našich dejinách

———————–

Prezidenta Jozefa Tisa si Slováci veľmi vážili. Zdroj fotky: Archív SHO

———————–-

Staňte sa aj vy čitateľom novín Právo Národa.

Právo Národa sú noviny, ktoré vydáva občianske združenie Slovenské Hnutie Obrody, cieľom ktorých je formou písaného slova upevňovať vlastenectvo, zdravé hodnoty a ochraňovať slovenskú štátnosť. Prvé číslo našich novín vyšlo 18. apríla 2001. Ak máte záujem stať sa čitateľom nášho dvojmesačníka, kontaktujte nás na pn@sho.sk alebo vyplňte formulár a naše noviny budete dostávať pravidelne prostredníctvom Slovenskej pošty.

————————-

  •  
  •  
  • 3
  •