Aké ponaučenie si máme zobrať z uplynulých krajských volieb? Kto vlastne zvíťazil a kto prehral? A čo nám to hovorí o zmysle VÚC ako takých?
Rozhýbu výsledky volieb do VÚC Smer-SD, alebo ho už čaká iba tradičný cyklický úpadok?
„Blahoželám Erike Jurínovej, Jofovi Viskupičovi, Jurovi Drobovi, Milanovi Majerskému, Jánovi Lunterovi a Rastislavovi Trnkovi k víťazstvu v župných voľbách. V týchto voľbách prehral Smer a fašisti. Vyhralo slušné, demokratické a neskorumpované Slovensko. Mordor sa začína rúcať,“ burácal na Facebooku po zverejnení výsledkov volieb do VÚC expolitik Daniel Lipšic. Možno bude príhodné vybrať si spomedzi reakcií na voľby práve tento citát, lebo vystihuje aj to, ako voľby vnímali zároveň mainstreamové médiá. V tejto interpretácii teda išlo o výhru (časti) opozície a prehru Smeru.
Umelé VÚC-ky
Pri hodnotení výsledkov volieb však nesmieme zabúdať na mimoriadne dôležitý fakt, že účasť dosiahla len cca 30 percent – čo je síce na krajské voľby nadpriemer, ale oproti rozhodujúcim parlamentným voľbám je to stále slabá vzorka obyvateľstva. Toto číslo nám zároveň podáva dôležitú informáciu o tom, ako sú vôbec na Slovensku kraje, resp. vyššie územné celky vnímané. Potom ale zďaleka nemôžeme hovoriť jednoducho o porážke Smeru či Mariana Kotlebu a ani o víťazstve trojice SaS, OĽaNO, KDH, lebo sa nám okamžite naskytne otázka – a čo by na to povedali tí nezúčastnení voliči? Zdá sa, že porazeným sa tu stal systém VÚC ako taký.
Ten súčasný je založený na 8 krajoch, ktoré vznikli ešte za Mečiarovej vlády. Ide však o kraje, ktoré sú do značnej miery umelé. Medzi dva kraje sú tak rozdelené regióny Spiš, Gemer či Zemplín, ktoré čas preveril ďaleko lepšie, a veľmi zvláštne bol vytvorený najmä Trnavský kraj, ktorého jediným zmyslom sa zdá byť úmysel, aby Trnava bola krajským centrom.
Aká je alternatíva?
Aj tieto, aj iné voľby do VÚC nám teda kladú vážnu otázku, čím by bolo vhodné súčasný systém VÚC nahradiť. Problém VÚC je aj ten, že vznikli nové volené funkcie (čo si pochopiteľne vyžaduje náklady na platy), pričom však poslanci VÚC zastávajú často aj iné volené funkcie, napr. posty primátorov či poslancov NR SR. Riešením by teda mohlo byť aj to, aby síce existovali inštitúcie podobné krajským zastupiteľstvám, ale týkali by sa jednotlivých okresov, kde by však nezasadali dodatočne zvolení ľudia, ale v komunálnych voľbách zvolení primátori a starostovia. Pochopiteľne, súčasťou tohto riešenia by bolo zároveň pozlučovať niektoré okresy, ale istotne aj niektoré obce. Vytvorili by sa tak zvláštne samosprávne orgány, ale žiadne zbytočné funkcie navyše.
Určitým oživením systému by mohlo byť aj premenovanie niektorých administratívnych celkov. Na Slovensku sme si zvykli, že kraje a okresy sa nazývajú podľa sídla, ale z histórie aj z okolitých štátov dobre vieme, že to tak vždy byť nemusí.
Nepomohlo by čadčianskemu okresu (zlúčenému s Kysuckým Novým Mestom) premenovanie na Kysucký okres? Či okresu Martin (s Turčianskymi Teplicami) premenovanie na Turiecky okres? Na historické regióny sa ľudia dodnes odvolávajú a vychádza z nich aj neoficiálne členenie turistických regiónov. Schválne – ktorá značka by sa predávala lepšie: Horehronie, či Gemer – alebo Banskobystrický samosprávny kraj? Myslím si, že zrejme to označenie, ktoré znie menej formálne. Bol by to teda zaujímavý ťah smerom dovnútra aj von.
Pochopiteľne, aj pri mnou spomínanom modeli by bolo potrebné, aby jednotlivé samosprávne celky mali svojich lídrov. A tými by boli opäť len osobnosti z prostredia starostov a primátorov, ktoré by si títo zvolili spomedzi seba. Mohlo by sa to spraviť aj na rotačnom princípe, napríklad výmenou raz za pol roka.
Kontrola politikov
Isté ale je, že aktuálny stav je zlý a zrušenie druhého kola voľby predsedov samosprávnych krajov nič prevratného neprinieslo. VÚC je stále len akousi administratívnou obludou, ktorá nikoho veľmi nezaujíma ani nenadchýna. Lenže, ak budeme mať takýto postoj k VÚC-kam, neprenesie sa to veľmi rýchlo aj do nášho vzťahu k celému štátu? Človek potrebuje cítiť, že región, to nie sú len nejakí poslanci, že to je aj on sám. A prirodzené, respektíve historické regióny by človeka k takémuto prístupu do istej miery samy svojou podstatou motivovali.
Pokiaľ ešte ide o otázku, kto v uplynulých voľbách vyhral a kto prehral, môže ísť o vec, ktorú sa dozvieme až o päť rokov – a pokojne to môže dopadnúť tak, že „vyhrajú“ poslanci a predsedovia krajov, lebo sa postarali o dobrý príjem do svojich domácností a „prehrajú“ zase bežní voliči a občania, lebo pre nich VÚC-ky nič podstatné nevyriešia. Kým však je systém nastavený tak ako je, bude potrebné zvolených predsedov a poslancov kontrolovať a monitorovať.
Tradičné médiá svoju úlohu kontrolovať moc nezvládajú v dostatočnej miere, bude teda dobré, keď si občania, resp. ich skupiny – najmä vďaka internetu – vytvoria svoj vlastný monitoring, zameraný na ten-ktorý kraj, či ten-ktorý okres. Môže to byť aktivita, odohrávajúca sa aj na sociálnych sieťach, prípadne v menších periodikách.
Pokiaľ si občania vykonajú aspoň túto svoju úlohu, budú to mať krajskí politici ťažšie s ohlupovaním a klamaním pred ďalšími voľbami. Ale tak je to s demokraciou vo všeobecnosti – je len taká, akí aktívni sú aj samotní občania.
Autor: Ladislav Kováčik
