Súčasný maďarský premiér Viktor Orbán má v súčasnej Európe (a to sa týka aj médií) vášnivých obhajcov aj zúrivých odporcov. Oba tábory by sa však zhodli minimálne na tom, že je to muž, ktorého už dlhodobo nemožno ignorovať.
Snaží sa totiž robiť politiku, ktorá privádza Brusel často do úzkych. Energicky presadzuje záujmy svojej krajiny a tak by aj človeku prišlo zvláštne, ak by niekto pripomenul Orbánovu liberálnu minulosť.
Štipendium od Sorosa
Ale je to tak. Viktor Orbán v roku 1988 spoluzakladal stranu Fidesz, ktorej je aj dnes predsedom, avšak pôvodne išlo o liberálne orientovanú stranu. V roku 1989 Orbán obdržal štipendium od Sorosovej nadácie a strávil pol roka štúdiom v Oxforde. Hoci jeho prejav zo 16. júna toho roku, kedy v Budapešti pri príležitosti opätovného pochovania reformného politika Imreho Nagya žiadal slobodné voľby a stiahnutie sovietskych vojakov z krajiny vyvolal značný ohlas, začiatok politickej kariéry Orbána aj príbehu strany bol značne rozpačitý. Fideszu sa nepodarilo prekročiť svoj opozičný tieň ani po zvolení Orbána za predsedu v roku 1993.
Národná rétorika víťazí
Viktor Orbán však svoj recept na úspech našiel. Preorientoval svoju stranu smerom k národno-konzervatívnej rétorike, požadujúc obhajobu záujmov celého národa vrátane zahraničných Maďarov, ochranu maďarského jazyka a kultúry a presadzovanie maďarských národných záujmov pri vyjednávaní o vstupe do Európskej únie. S takýmto programom sa mu v roku 1998 podarilo zvíťaziť vo voľbách a na štyri roky sa stať premiérom. Obdobie rokov 1998 – 2002 znamenalo okrem iného definitívny rozchod Fideszu s Liberálnou internacionálou, jej pridruženie k Európskej ľudovej strane, ale aj koniec Orbána v kresle predsedu strany. Po volebnom neúspechu strany v roku 2002 sa však Orbán čoskoro do najvyššej straníckej funkcie vrátil. V roku 2010, po ťažkej ekonomickej kríze v krajine za vlády socialistov, sa Orbán a Fidesz trimufálne vrátili k moci a ďalšie voľby v roku 2014 ich dominanciu na maďarskej politickej scéne len potvrdili.
Ilúzia integrácie
O Orbánovi sa dnes veľa píše v súvislosti s jeho protiimigrantskou rétorikou a politikou. Koncom júna tohto roku trebárs vyhlásil, že ani jedného národu nemožno nariadiť, s kým musí žiť vo svojej vlastnej krajine, to môže podľa jeho názoru byť iba suverénnou voľbou týchto národov. Podľa Orbána „ilúzia masovej integrácie“ skrachovala a namiesto nej vznikajú skôr paralelné spoločnosti, v ktorých rastie kriminalita a množia sa teroristické útoky. Pri inej príležitosti sa maďarský líder vyjadril, že podpora migrácie je odpoveďou na ekonomické problémy a že moslimovia, keďže považujú svoju kultúru sa „silnejšiu“, nemôžu sa predsa podriadiť slabšiemu, teda kresťanom.
Orbán však nemá najmenší problém pochváliť aj lídra moslimskej krajiny, pokiaľ táto presadzuje tvrdú politiku proti radikálnym islamistom. A to je presne prípad egyptského prezidenta Abd al-Fattáha as-Sísího, ktorý sa v Maďarsku zastavil začiatkom júla. Orbán, pamätajúc na to ako rázne sa severoafrická krajina porátala s Moslimským bratstvom, vtedy ocenil odhodlanie Egypta zabepečiť stabilitu, ktorá podľa neho ovplyvňuje bezpečnosť Maďarska aj Európy. Zvláštnu pochvalu si egyptská hlava štátu vyslúžila za – podľa Orbána – príkladnú politiku ochrany kresťanov na Blízkom východe.
Špekulant Soros
Pokiaľ ide o dávnu investíciu finančníka Georgea Sorosa do Orbána, dnes sa veci majú úplne inak. Maďarský premiér zaútočil proti známemu činiteľovi označovanému za „filantropa“ bilbordovou kampaňou aj viacerými svojimi vyjadreniami.
Pre Orbána je Soros „špekulant disponujúci rozsiahlou mafiánskou sieťou, ktorý ohrozuje pokoj a budúcnosť Európy“. Podľa neho Soros cez sieť mimovládnych organizácií podporuje ilegálnu migráciu do Európy a aj právne konanie voči Maďarsku kvôli nesúhlasu s kvótami na imigrantov objednal v Bruseli práve on. Soros to Orbánovi vrátil svojím vyznaním, že obdivuje Maďarov, ktorí vzdorujú „korupčnému a mafiánskemu štátu“, ktorý Orbán vytvoril.
Problém revizionizmu
Pokiaľ ide o otázku, ako by sme mali vnímať Viktora Orbána my Slováci, nemôžeme pravdaže vynechať tému maďarského nacionalizmu, do ktorého sa zvykne vkrádať aj otvorený revizionizmus v otázke usporiadania hraníc v strednej Európe. V tejto súvislosti bývalý slovenský veľvyslanec v Maďarsku Štefan Markuš upozornil na nedávne Orbánove vyjadrenie, kedy Horthyho označil za jedného z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia a pochvalne sa vyslovil aj o grófovi Konrádovi (Kunó) Klebersbergovi, ktorý bol v rokoch 1922 – 1931 maďarským ministrom školstva a kultu. Podľa Markuša boli Klebersbergove aktivity „presiaknuté myšlienkami neonacionalizmu a ideou územnej revízie“.
Možno pochopiť, keď sa o súčasnom Maďarsku pozitívne vyjadruje český exprezident Václav Klaus, no Slováci by mali brať do úvahy aj vyššie spomínané momenty.
Tak, či onak, vyzerá to, že Maďarsko aktuálne adekvátnu náhradu za bojovného Orbána nemá (určite nimi nie sú socialistickí politici či Jobbik) a pokiaľ napríklad Orbán presadzuje protiimigrantskú politiku či boj o odstránenie dvojakej kvality potravín na západe a východe EÚ, ide o veci, ktoré nám ťažko môžu prekážať. Maďarsko bude pre nás vždy problémovým susedom, lebo jeho interpretácia najnovšej histórie sa od tej našej radikálne líši, ale v súčasnosti to vyzerá, že nás viac vecí predsa len spája než rozdeľuje.
Autor: Ladislav Kováčik
