Dvadsiate piate výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 2018 nepripomínali oslavy tohto významného dňa, ale skôr verejné protislovenské sprisahanie prezidenta a mediálnej partie okolo neho.
Kiskovo vyznamenávanie bola manifestácia jeho ideovej spriaznenosti s ľuďmi, ktorí proti slovenskej štátnosti bojovali s veľkým nasadením a s existenciou Slovenskej republiky sa nevedeli stotožniť do takej miery, že radšej emigrovali – niektorí do Čiech, iní do Kanady alebo do USA, podobne ako svojho času momentálny prezident Andrej Kiska.
Andrej Kiska vyznamenáva odporcu slovenskej štátnosti Fedora Gála.
To, čo sa odohrávalo pri odovzdávaní štátnych vyznamenaní bola nedôstojná fraška, akt pomsty, ktorou si Andrej Kiska liečil svoje ego urazeného človeka, lebo vláda reprezentovaná Robertom Ficom poukázala na jeho daňové škandály a prehajdákané peniaze za súkromné lety do Popradu.
Druhou, zjavnou príčinou frašky prezidentovho súkromného vyznamenávania bola manifestácia jeho ideovej spriaznenosti s ľuďmi, ktorí proti slovenskej štátnosti bojovali s veľkým nasadením a s existenciou Slovenskej republiky sa nevedeli stotožniť do takej miery, že radšej emigrovali – niektorí do Čiech, iní do Kanady alebo do USA, podobne ako svojho času momentálny prezident Andrej Kiska.
Smiech namiesto pokory
Štvrťstoročie vzniku Slovenskej republiky „oslávili“ istí čerství nositelia štátnych vyznamenaní Ľudovíta Štúra rehotom, tak ako držiteľ kanadského pasu Peter Breiner. On sám povedal, že nezachytil za čo vyznamenanie dostal a domnieva sa, že je to „ocenenie boja s politickou garnitúrou.“
Ďalší z partie vyznamenaných, pražský podnikateľ a bývalý líder VPN Fedor Gál svoj nezmenený postoj k Slovensku vyjadril slovami: „Musím vzývať nejaký štát, nejakú inštitúciu ako posvätnú kravu?! Ja tú potrebu nemám!“ To všetko je pre históriu zaznamenané pritakávajúcimi reportérmi Denníka N a SME, ktorí tvorili dvornú kulisu tohto „jedinečného“ aktu. Tento súkromný akt prezidenta SR a slová ním vyznamenaných osôb sa už nedajú citovať s pocitom hnevu iba s pocitom hanby, že štát má na čele takého nehodného, primitívneho človeka, ktorí udeľovanie štátnych vyznamenaní chápe ako nástroj špinavého politického a ideologického boja. Fuj!
Môže rozumný človek vôbec pochopiť, prečo prezident pri takom významnom výročí neocenil ani jediného človeka z osobností, ktoré sa zaslúžili o vznik slovenskej štátnosti?! Povedzme z HZDS, SNS či SDĽ, lebo títo, nemenovaní ľudia zobrali vtedy na seba zodpovednosť za našu vytúženú cestu k samostatnosti.
Zrejme sa tieto osobnosti, tvorcovia slovenskej ústavy i nového štátu nehodili do partie okolo Andreja Kisku. Ale nečudujme sa, dalo sa to čakať.
RTVS opäť zlyhala
Nečakané a udivujúce bolo však to, ako nám priblížila túto historickú udalosť verejnoprávna inštitúcia RTVS. Okrem koncertu Viedenských filharmonikov sme boli na dvojke RTVS svedkami jedinej diskusnej relácie, ktorej protagonistami boli bojovníci proti slovenskej samostatnosti: čechoslovakistický historik Dušan Kováč, slovenský emigrant z Kanady, dnes politológ Samuel Abrahám, sociologička IVO, manželka Kiskovho hlavného poradcu Zora Bútorová, novinár, bývalý nomenklatúrny káder ÚV KSS, neskôr školený antikomunista v USA Marián Leško a politológ a prispievateľ Denníka N Jozef Bátora. Ak k tomu prirátame moderátorov Kotiana a Turčeka (pretože s vlastnými moderátormi RTVS zdá sa nedisponuje) máme jednostrannú zostavu zaujatých diskutérov ako za starých čias boja proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu.
Účastníci tejto zvrhlej relácie hovorili s dešpektom o vzniku štátu, lebo ho nechceli, krivili udalosti spred štvrťstoročia podľa vlastného gusta. Títo ľudia, vrátane historika Kováča a sociologičky Bútorovej neboli pri rokovaniach o rozdelení federácie, nemohli svedčiť v oral history, iba sa zďaleka prizerali na dejinné chvíle Slovákov cez svoje čierne okuliare, pričom priami svedkovia a aktéri historických udalostí sa diskusie nezúčastnili. Alebo nesmeli? Slovom katastrofa!
Čoho všetkého sa ešte dočkáme, akého vymývania mozgov? S kolportáciou jednostranných ideologických obsahov z nežičlivého vonkajšieho politického prostredia do programovej skladby verejnoprávnej služby treba skoncovať raz a navždy. Mala by to byť prvoradá úloha riaditeľa RTVS Jaroslava Rezníka, ak chceme žiť v kultúrnej a demokraticky nepokrivenej spoločnosti.
O tom, čo máme počúvať, čomu máme veriť nemôže rozhodovať nijaká skupinka sociológov, politológov či „historikov“ v službách cudzej ideológie a vôbec nie skupinka okolo prezidenta Kisku, ktorý zdehonestoval nielen štátne vyznamenania, ale aj samotný prezidentský úrad.
Autor: Ľudovít Števko
