Povstanie. 29. august 1944: V ten deň zdvihol Slovák zbraň proti Slovákovi

V jeseni 1938 sa Československá republika – rozhodnutím vtedajších koloniálnych mocností Veľkej Británie, Francúzska a Talianska v Mníchove – dostala do područia Nemecka. Stal sa z nej neživotaschopný štát, zvyšky ktorého si chystali podeliť Nemci, Maďari a Poliaci. Vyhlásením samostatnosti 14. marca 1939 sa Slovensko pred rozdelením zachránilo. Avšak v dôsledku vojnového vývoja sa situácia menila. Svoju šancu na znovuzískanie Slovenska videla česká politika v obnove ČSR. Edvard Beneš z Londýna dlhodobo vyzýval Slovákov na sabotáže, povstania a prihlásenie sa k ČSR. Augustové udalosti preto s nadšením privítal. Po komunistickom prevrate v roku 1948 bol pre povstanie uzákonený oficiálny názov Slovenské národné povstanie.

Pod dojmov víťazstiev antihitlerovskej koalície, ktorá si medzi svoje vojnové ciele dala aj obnovu ČSR, sa časť armádnych a štátnych kádrov SR rozhodla pripraviť akciu, ktorou by prispeli k porážke Nemecka a obnove ČSR. Plány ozbrojeného prevratu začal doma ako prvý pripravovať minister obrany gen. Ferdinand Čatloš, ktorý sa pokúsil SR previezť na druhú stranu, no zachovať jej samostatnosť. Skupina československy orientovaných dôstojníkov okolo pplk. Jána Goliana a bratov Veselovcov na Veliteľstve pozemných vojsk v Banskej Bystrici, tzv. Vojenské ústredie (VÚ) však samostatné Slovensko striktne odmietala. Za svojho najvyššieho veliteľa nepokladali J. Tisa, ale E. Beneša. Od Beneša aj Golian 23. marca 1944 prijal poverenie viesť prípravy vojenského povstania. V spolupráci s československy orientovanými národohospodármi (Imrich Karvaš, Peter Zaťko) začali pripravovať štátny prevrat.

————————-

Prečítajte si tiež: Ján Šmigovský: Mohol som odísť, avšak …

————————-

Podmienkou úspešnej realizácie povstania bola koordinácia so ZSSR. Slovensko (resp. ČSR) už od roku 1943 patrilo do jeho mocenskej sféry, čo potvrdila aj zmluva z 12. decembra 1943 o povojnovej obnove ČSR. USA a Veľká Británia tak považovali územie ČSR za pevnú súčasť sovietskej sféry. ZSSR však o návrhy slovenských povstalcov neprejavil záujem. Opačne, na územie SR začal od 25. júla 1944 vysielať vlastné partizánske organizátorské skupiny. Tie konali rôzne deštrukcie, sabotáže, a predovšetkým nastolili atmosféru teroru. Tzv. partizánsky tribunál v Sklabini len od 21. do 28. augusta 1944 dal odstreliť asi 140 nepohodlných občanov. „Nezmyselné zabíjanie začali niektorí partizáni. Raz sa to musí otvorene napísať,“ uviedol v knihe Povstanie bez legiend známy historik čsl. odboja Jozef Jablonický.

Dôvodom príchodu nemeckých jednotiek na Slovensko boli aktivity partizánov riadených zo Sovietskeho zväzu. Na snímke príprava výsadku Teodora Polu.

Keďže ozbrojené zložky SR už neboli schopné zabezpečiť v štáte poriadok, po masovej partizánskej vražde v Brezne dal 28. augusta prezident Tiso súhlas na príchod nemeckého vojska. Partizáni tak skomplikovali situáciu i Vojenskému ústrediu, ktoré tak bolo nútené začať povstanie ešte pred dokončením jeho príprav, 29. augusta večer, po zistení príchodu prvých nemeckých jednotiek. VÚ následne vyšlo z ilegality, zmenilo sa na veliteľstvo čsl. armády na Slovensku a vyhlásilo ozbrojený odpor. Elitnú časť slovenskej armády, Východoslovenskú armádu gen. Augustína Malára s 35-tisíc mužmi však Nemci bleskovo odzbrojili a poväčšinou internovali. Väčšina ďalších posádok sa rozpadla, vojaci sa rozišli domov. Zo slovenskej armády sa tak do povstania zapojilo asi 18-tisíc z počtu cca 90-tis. príslušníkov (20%).

Rozhodujúcou silou povstania bola armáda. Na snímke presun trnavskej posádky na stredné Slovensko koncom augusta 1944.

Chýbajúce sily mali povstalcom doplniť mobilizácie 5. a 26. septembra 1944. Pod hrozbou najprísnejších trestov povolávali mužov do 35 resp. 40. roku. Tým povstanie stratilo dobrovoľnícky charakter. Najmä otcovia rodín nemali záujem riskovať svoje životy. Na rozdiel od armády mali partizánske jednotky dobrovoľnícky charakter, väčšina z nich ale nebojovala. Povstaleckému veleniu sa odmietali podriadiť a počúvali len príkazy sovietskych veliteľov. Pokiaľ ide o početnosť, povstalci nikdy nebojovali proti presile, od počiatku až do konca boli v približne dvojnásobnej početnej prevahe oproti Nemcom. Napriek tomu boli v neustálej defenzíve. Spočiatku ovládli asi polovicu územia SR, no rýchle ju strácali. Zvrat nepriniesla ani Karpatsko-dukelská operácia zorganizovaná na pomoc povstaniu, ani prílet stíhacieho pluku a paradesantnej brigády zo ZSSR, ani výmena na poste veliteľa armády. Povstanie bolo porazené 27. októbra 1944, keď Nemci obsadili jeho centrum, Banskú Bystricu.

—————————-

Prečítajte si tiež: Sklabiňa 1944: Vrahovia neboli nikdy odsúdení …

—————————-

Nemecké zdroje odhadovali dvojmesačné straty povstalcov na 5-tisíc mŕtvych. Podľa domácich zdrojov ich padlo od 1,7 do 3-tisíc. Aj keď presné číslo nepoznáme, bolo ich tu značne viac ako mala slovenská armáda v boji proti ZSSR za tri roky (1941 – 1944), kde padlo 1 300 vojakov.

Povstanie trvalo dva mesiace. Skončilo obsadením Banskej Bystrice nemeckými jednotkami. Záber z prehliadky 30. októbra 1944.

Po stránke politickej malo povstaniu výrazne československý charakter. Jeho najvyšší politický orgán, Slovenská národná rada, sa prihlásila k obnove ČSR. Povstalecká armáda sa nazývala Československá armáda na Slovensku a vrátila sa k čsl. hodnostiam. Väčšina jej radových príslušníkov však svoj boj chápala výlučne ako protinemecký, ako boj za skoršie ukončenie vojny. V povstaní sa dostali prvýkrát k vládnej moci komunisti (KSS). Povstalecký režim zrušil tri jestvujúce politické strany a zaviedol dve, komunistickú a demokratickú (občiansky blok).

Povstanie možno charakterizovať ako neúspešný armádny prevrat. Nemalo celonárodný charakter. Svoje dva základné ciele – vytlačiť Nemcov a spojiť sa s Červenou armádou, nesplnilo. Opačne, výrazne zvýšilo nemeckú kontrolu nad Slovenskom, prezidentovi a vláde SR zobralo možnosť uskutočňovať dovtedajšiu protekcionistickú politiku. Nerozhodlo o priradení Slovákov k vojnovým víťazom, ani neskrátilo vojnu v Európe. Naopak, v jeho dôsledku musela Červená armáda meniť plány strategického postupu, cez ťažko priestupné karpatské priesmyky, čo ju zbrzdilo. Pre Nemecko bolo komplikáciou, no nie neriešiteľným problémom. Na jeho potlačenie si vystačilo s menej než jedným percentom príslušníkov svojich ozbrojených síl. Navyše, tieto boli improvizačné, na hlavných európskych frontoch nepoužiteľné.

—————————-

Prečítajte si tiež: Vyhlásenie predsedníctva SHO k Slovenskému národnému povstaniu

—————————-

Napokon, na vyhlásenie povstania krvavo doplatili tisíce ľudí, ktorí sem boli chtiac-nechtiac zatiahnutí a po jeho porážke dalo nemeckým bezpečnostným orgánom podnety na rozsiahle a krvavé odvetné represálie aj na úplne nevinných ľuďoch.

Autor: Martin Lacko, historik

Partizáni, povstanie a nemecká okupácia spôsobili aj obrovské materiálne škody. Obec Telgárt zhorela 5. septembra 1944.

—————————–

„Štátny sviatok je niečo slávnostné, niečo mimoriadne, keď sa skláňame pred mravnými hodnotami, ktoré národ dosiahol, ale aj pred obeťami, ktoré boli potrebné na ich dosiahnutie. Ak máme v tomto svetle hodnotiť 29. august, tak si uvedomme, že je to deň, v ktorom sa začala tragédia slovenského národa. Áno, tragédia, lebo v ten deň zdvihol Slovák zbraň proti Slovákovi. Slovák začal zabíjať Slováka. Nikdy predtým to naše dejiny v takej miere nepoznali. Bol to prvý veľký bratovražedný boj v našich dejinách,“ konštatoval v roku 1992, počas rozpravy k zákonu o SNP, Anton Neuwirth.

—————————–

  •  
  •  
  •  
  •