V roku 1992 Slovensko prežívalo svoje hviezdne časy. Slovenské dejiny sa vtedy zrýchľovali zázračným tempom, čo si treba stále pripomínať, aby nám udalosti onoho roku nevymazal nežičlivý svet.
Výsledky federálnych volieb z júna 1992 boli rozhodujúce: 63,5% hlasov do SNR získali zoskupenia majúce vo svojom programe medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska, pretože po novembri 1989 bolo naozaj len otázkou času, kedy si Slováci vybojujú slobodu, a tým sa nemyslelo nič iné, ako samostatný štát.
Všetko sa to začalo tzv. pomlčkovou vojnou na jar 1990. Slováci chceli, aby sa spoločný štát vrátil k pomenovaniu, aké mal na samom začiatku, teda ešte pred prijatím ústavy v roku 1920; na pôvodných trianonských dokumentoch je uvedený ako Česko-Slovensko, Czecho-Slovakia. Česká strana slovenskú požiadavku odmietla. Napokon, po dlhých rokovaniach i vystúpeniach na námestiach, sa oficiálny názov štátu ustálil ako Česká a Slovenská Federatívna Republika, v skrátenej podobe však inak v Česku (Československo) a inak na Slovensku (Česko-Slovensko).
Zdroj fotky: Internet
Keďže vtedajšia slovenská vláda na čele s Jánom Čarnogurským maľovala osobitnú slovenskú hviezdičku a stoličku v Európskej únii až na „potom“, keď nás príjmu do únie ako spoločný štát (hľa, aký nezmysel!), iným sa videlo osamostatnenie ako veľmi drastický zásah do priateľských ba často i rodinných vzťahov s Čechmi. Podaktorým nestačilo, že tesne pred voľbami v roku 1990 pápež Ján Pavol II. pokľakol na vajnorskom letisku a pobozkal slovenskú zem, čím ju uznal za zvrchovanú, a povedal: „Slováci, nebojte sa!“
A tak sa veci ujali Matica slovenská, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene či Nezávislé združenie ekonómov Slovenska. V októbri 1990 uverejnila tlač výzvu Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite.
Politológ Eduard Chmelár o nej v texte Odklínanie krajiny v Slove 16. januára 2008 napísal: „Akokoľvek bizarne to znie, popri aktívnych politikoch treba za otcov nezávislosti považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990, a to Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS, hoci v tom čase Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu.“
Na Slovensku oficiálna príprava na nové štátoprávne pomery pred voľbami v júni 1992 absentovala. Hviezdne chvíle Slovenska sa začali na Kongrese slovenskej inteligencie 30. mája 1992, týždeň pred voľbami, na Donovaloch. Roman Kaliský, Imrich Kružliak, Vladimír Mináč, Gustáv Valach, ale aj hovorcovia Kongresu Drahoslav Machala, Marián Tkáč a Peter Štrelinger, podnikatelia Ľudovít Černák, Vladimír Soták a ďalší otvorene vyzvali budúcu slovenskú vládu skoncovať so spoločným štátom ako „s vierolomným partnerom“ a osamostatniť sa.
————————
Prečítajte si tiež: Písal sa 17. júl 1992: Mať svoj štát znamená život. Sme pokračovateľmi slovenského príbehu
————————
Možno teda uzavrieť, že naši občania hlasovali vo voľbách v roku 1992 za zvrchovanosť SR ako predpoklad samostatnosti. A tak vtedajšia politická garnitúra na čele s Vladimírom Mečiarom (predseda vlády) a Ivanom Gašparovičom (predseda parlamentu) 17. júla 1992 prijala Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Oslavy prepukli už v ten večer v strede Európy v Kremnických Baniach, kde namiesto neprítomného Mečiara predniesol príhovor vtedajší minister hospodárstva Ľudovít Černák. Tu zapálili prvú vatru zvrchovanosti. V tom čase sa konal v Martine Svetový festival slovenskej mládeže, na ktorom bola aj delegácia Svetového kongresu Slovákov na čele s Mariánom Šťastným. Šampanské tam tieklo prúdom.
Zdroj fotky: Internet
Hviezdnym dňom bol 1. september 1992, keď SNR prijala Ústavu Slovenskej republiky zákonom č. 460, nasledoval zákon o Národnej banke Slovenska a začali sme pripravovať slovenské mince a bankovky – tisíckorunáčku s Hlinkom (čo mi neskôr naši ľavičiari vyčítali), statoční slovenskí federálni poslanci zahlasovali za zánik Česko-Slovenska, pričom vedeli, že si dobrovoľne skracujú poslanecké mandáty, všetka česť. Spôsob rozdelenia Česko-Slovenska, vzniku dvoch samostatných štátov a ich vzájomný vzťah bol v porovnaní so situáciou v Sovietskom zväze a v Juhoslávii tak výrazne rozdielny, že bol medzinárodným spoločenstvom bez problémov akceptovaný.
To všetko sa udialo v našich dejinách a my máme byť na čo hrdí. A môžeme, smieme, ba musíme si tie slávne dni pripomínať.
Autor článku Marián Tkáč bol členom grémií, ktoré pripravovali vznik Národnej banky Slovenska, v ktorej po obnovení slovenskej štátnosti pôsobil aj ako viceguvernér.
————————
Prečítajte si tiež: Písal sa 1. september 1992: Slováci urobili ďalší krok k obnoveniu slovenskej štátnosti
————————
Zdroj fotky: Internet
———————–——
Staňte sa aj vy čitateľom novín Právo Národa
Právo Národa sú noviny, ktoré vydáva občianske združenie Slovenské Hnutie Obrody, cieľom ktorých je formou písaného slova upevňovať vlastenectvo, zdravé hodnoty a ochraňovať slovenskú štátnosť. Prvé číslo našich novín vyšlo 18. apríla 2001. Ak máte záujem stať sa čitateľom nášho dvojmesačníka, kontaktujte nás na pn@sho.sk alebo vyplňte formulár a naše noviny budete dostávať pravidelne prostredníctvom Slovenskej pošty.
————————–—
