Písal sa 1. september 1992: Slováci urobili ďalší dôležitý krok k obnoveniu slovenskej štátnosti

Prvého septembra 1992 Slovensko ako zvrchovaný štát na mape Európy ešte nejestvovalo. Ale už malo svoju ústavu. Bol to prvý veľký zápis do novodobej kroniky slovenského národa, ktorý predchádzal vyhláseniu samostatnej Slovenskej republiky dňa 1. januára 1993.

Jozef Prokeš, vtedajší šéf Slovenskej národnej strany si aj po rokoch na tie hektické časy spomína: „Pamätám si, ako po hlasovaní o ústave jeden poslanec za KDH vyslovene plakal. Chcel hlasovať za, ale poslanecký klub mu to nedovolil.“

Ústava je zákon zákonov, čo znamená, že je hierarchicky najvyššie postavený právny predpis štátu. Podľa záznamu slovenského zákonodarného zboru Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 1. septembra 1992 o 22:26 hod. Proces jej prijímania vyvrcholil individuálnym a verejným hlasovaním, v ktorom mali poslanci vyrieknuť osudovú vetu: „Hlasujem (alebo nehlasujem) za Ústavu Slovenskej republiky!“ Zostáva navždy zapísané, že za tento fundamentálny právny dokument hlasovali poslanci HZDS, SNS a väčšina poslancov SDĽ v počte 114 hlasov.

———————–

Prečítajte si tiež: Písal sa rok 1992: Tí, ktorí hlasovali proti prijatiu Ústavy SR

———————–

Poslanci troch maďarských strán (MKDH, Spolužitie a Maďarská občianska strana) hlasovať odmietli, na protest demonštratívne odišli z rokovacej sály a poslanci KDH boli proti.

Po prijatí Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky (17.7.1992) bolo prijatie Ústavy SR (1.9.1992) ďalším z dôležitých dejinných krokov na ceste k obnoveniu slovenskej štátnosti – vzniku druhej Slovenskej republiky.

Niektorí poslanci chceli iné znenie preambuly ústavy, alebo požadovali preambulu z návrhu ústavy vynechať. Konečný verdikt sa formoval postupne na argumentoch vychádzajúcich z porovnaní zahraničných ústav, ako aj z medzinárodných dohovorov. Dospelo sa k záveru, že jediný subjekt, ktorý si môže nárokovať právo na sebaurčenie, je národ a že túto skutočnosť musí vyjadrovať preambula. Rôznili sa aj názory na terminologické označenie menšín žijúcich na Slovensku. Poslanci maďarských strán trvali na ich označení ako národnej menšiny, ale v terminologickom boji zvíťazilo označenie národnostná menšina.

V súvislosti s diskusiou o texte ústavy boli odlišné názory aj na názov parlamentu. Zástupcovia SMK odmietali pomenovanie Slovenská národná rada a poslanci SNS za najpriliehavejší považovali názov Snem Slovenskej republiky. Kompromisné riešenie sa našlo načretím do štúrovskej histórie. Štúrovci v roku 1848 svoju Slovenskú národnú radu premenovali, ako sa uvádza na pečiatkach historických dokumentov, na Národnú radu Slovenska. Toto riešenie bolo v pléne bezproblémovo prijaté a od účinnosti Ústavy SR parlament nesie názov Národná rada Slovenskej republiky.

————————–

Prečítajte si tiež: Písal sa 17. júl 1992: Prvý krok k obnoveniu slovenskej štátnosti

————————–

Od svojho vzniku bol najvyšší zákon nášho štátu viackrát novelizovaný, lebo žiaden zákon ani ústava nie je strnulý, navždy uzavretý dokument. Jeden z tvorcov Ústavy SR, exprezident Ivan Gašparovič na diskutovanú tému novelizácií povedal: „Dokonalosť ústavy sa nemeria jej nemennosťou, ale súladom s potrebami praktického života.“ Bez ohľadu na politicko-spoločenské podmienky bola slovenská ústava už v čase vzniku legislatívne dielo na vysokej kvalitatívnej úrovni, porovnateľné s ústavami štátov s oveľa dlhšími demokratickými tradíciami.

Prijatie Ústavy Slovenskej republiky sa stalo v povedomí ľudí začiatkom čohosi nového, čo vyústilo do spontánneho nadšenia sedemdesiattisícového davu Bratislavčanov a ďalších tisícov ľudí v našich mestách, ktorí vítali Nový rok 1993 ako deň vzniku Slovenskej republiky.

Autor: Ľudovít Števko

  •  
  •  
  •  
  •