Písal sa 1. január 1993: Druhá Slovenská republika a jej korene

Písal sa 17. júl 1992. Jozef Prokeš číta z balkóna Slovenskej národnej rady text Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Zdroj fotky: Internet

Keď veľmoci v roku 1945 rozhodli o obnove ČSR a jej presune do sovietskej sféry vplyvu, pre národný život Slovákov to značilo hlboký regres. Kriminalizovaná bola nielen samotná idea slovenskej štátnosti (ako tzv. separatizmus), ale aj prejavy národného povedomia či snahy o zlepšenie postavenia Slovenska (tzv. buržoázny nacionalizmus). Pochopiteľne, český buržoázny nacionalizmus oficiálne nejestvoval. Postavenie Slovenska v rámci ČSR bolo degradované. Podobne smerom von, pre svet boli Slováci Čechoslovákmi, či Čechmi.

Zmena mohla prísť znova len so zmenou politickej situácie. Emancipačné požiadavky sa naplno vynorili v legendárnom roku 1968, keď sa vynorili dovtedy zakázané dvojkríže Slováci zjednotili na požiadavke federácie. Tú sa aj napokon v rekordne krátkom čase, podarilo aj vybojovať, hoci v praxi sa plnohodnotne neprejavila. Už v druhej polovici 80. rokov sa ukázalo, že ideológia internacionálneho socializmu skrachovala. Národný prvok sa v socialistickom bloku odbúrať nepodarilo. Nevznikla sovietska, juhoslovanská ani československá národnosť.

———————–

Prečítajte si tiež: Písal sa 1. január 1993: Slováci obnovili slovenskú štátnosť na svojom historickom území

———————–

Ani takmer polstoročné prenasledovanie „slovenského nacionalizmu“ nezmazalo prirodzené túžby. Boj za slobodu a demokratizáciu sa znova spojil s bojom za národné práva Slovákov. Presne tak, ako v roku 1968.

A presne tak, ako tomu bolo v slovenskom exile, ktorý vlajku štátnej samostatnosti niesol kontinuálne od roku 1945. Pre tamojších Slovákov neprichádzali do úvahy žiadne federácie, konfederácie či „dvojdomky“ s Čechmi. Otázka štátoprávneho usporiadania sa v roku 1990 stala jednou z kľúčových politických tém. Žiadna politická sila nebola spokojná s aktuálnym postavením Slovenska v štáte. Na námestiach sa znova objavili slovenské dvojkríže. Objavili sa spory o názov štátu, o kompetencie republík.

Problémom však bolo sformulovanie národných požiadaviek. Možno povedať, že v rokoch 1989 – 1991 tu bolo len jediné politické hnutie – Hnutie za oslobodenie Slovenska, ktoré úplne jednoznačne a nekompromisne požadovalo osamostatnenie Slovenska. Z takéhoto postupu mala však väčšina vtedajšej politiky, i verejnosti, obavy.

Politici sa obávali útokov médií, oponentov či zahraničia z toho, že chcú „rozbiť spoločný štát“, ba, obnoviť „Slovenský štát“, ktorý protislovenská propaganda desaťročia spájala s Hitlerom.

Preto ani tento názov, ako ani termín samostatnosť nepoužívali a hľadali si nové, zástupné, no menej zrozumiteľné, pojmy. Až pokračujúcou diskusiou, až škriepkami, dozrievalo v rozhodujúcej časti politického spektra presvedčenie o tom, že rozchod je nevyhnutný a ambície Slovákov nemôžu byť naplnené zmenou názvu štátu či reformou federácie.

Predseda vlády SR Vladimír Mečiar a predseda SNR Ivan Gašparovič 17. júla 1992 v budove parlamentu v Bratislave zdravia poslancov po podpise Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Zdroj fotky: Internet

Po voľbách roku 1992 sa stalo na Slovensku najsilnejšou politickou silou HZDS, hlásajúce požiadavku konfederácie. Sama osebe bola nezlučiteľná s dovtedajším federálnym princípom. Krokom k štátnej samostatnosti bola aj Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky (17. júl 1992). Labutiu pieseň tzv. spoločného štátu naznačila aj abdikácia prezidenta Václava Havla a prijatie ústavy (1. september 1992). Kým HZDS lavírovalo, na českej strane sa už pripravovali na osamostatnenie, najmä ekonomicky.

Politické elity na oboch stranách Moravy sa na zániku ČSFR definitívne dohodli dňa 25. novembra 1992, keď Federálne zhromaždenie ČSFR, ako vtedajší najvyšší zákonodarný orgán, ústavným spôsobom odhlasovalo zánik ČSFR k 31. decembru 1992.

Dňa 1. januára 1993 sa obnovila slovenská štátnosť a vznikla súčasná druhá Slovenská republika. Čas potvrdil, že to bolo ideálne riešenie a spoločný štát bol pre Slovákov slepou uličkou.

Obnovený štát však nedostal vhodnú vnútornú náplň. Nebola prijatá štátna doktrína. V kultúre, školstve, médiách či v pamäťovej politike ostalo všetko po starom.

Je to súčasne svetový unikát, pretože so vznikom štátu vždy šla aj pamäťová revolúcia. Akademické a vedecké inštitúcie ostali riadiť tí istí ľudia, ktorých tam dosadila Praha. Predstavitelia našej obnovenej slovenskej štátnosti nenašli odvahu povedať, že súčasná Slovenská republika je druhou Slovenskou republikou. Naopak, zakliesnili sa v československých historicko-kultúrnych tradíciách, čím akoby naznačovali, že nie sme suverénnym štátom, len zvyškom Československa. To trvá podnes. Symbolom kontinuity s ním je i glorifikácia česko-slovenského odboja na Slovensku, najmä 29. augusta 1944, teda historického míľnika, ktorým sa časť domácich politických elít vzdala vlastnej štátnosti.

Odporcovia slovenskej štátnosti miesto na smetisko dejín zamierili do riadiacich sfér štátu. Štátu, ktorý nechceli a dodnes ho nenávidia. Prirátajme k tomu obrovskú ekonomickú moc, ktorú u nás dnes majú české podniky. Čudujeme sa, že dnes sú už tak silní, že volajú po kriesení politickej mŕtvoly, po „obnove Československa“?

Autor článku Martin Lacko je uznávaný slovenský historik.

————————–

Prečítajte si tiež: Katarína Boková k výročiu obnovenia slovenskej štátnosti: Majme hrdosť v srdci každý deň

————————–

———————–——

Staňte sa aj vy čitateľom novín Právo Národa

Právo Národa sú noviny, ktoré vydáva občianske združenie Slovenské Hnutie Obrody, cieľom ktorých je formou písaného slova upevňovať vlastenectvo, zdravé hodnoty a ochraňovať slovenskú štátnosť. Prvé číslo našich novín vyšlo 18. apríla 2001. Ak máte záujem stať sa čitateľom nášho dvojmesačníka, kontaktujte nás na pn@sho.sk alebo vyplňte formulár a naše noviny budete dostávať pravidelne prostredníctvom Slovenskej pošty.

————————–—