Písal sa 26. október 1939: Poslanci snemu zvolili prvého slovenského prezidenta

Poslanci Snemu Slovenskej republiky, 26. októbra 1939, zvolili Jozefa Tisa za prvého slovenského prezidenta.

Jozef Tiso bol už ako žiak mimoriadne inteligentný a usilovný. Objavil sa u neho ešte jeden dar, a to triezvy pohľad na svet, schopnosť realisticky hodnotiť situáciu, čo sa ukázalo kľúčové neskôr v politike.

V kňazskej činnosti kládol dôraz hlavne na sociálne témy. V cirkevných funkciách v pomaďarčenej Nitre si zachoval slovenské presvedčenie, i keď ho nedával najavo. Už v novembri 1918, keď episkopát a väčšina kňazov ešte podporovali Uhorsko, sa jasne postavil za Československo (ČSR).

V roku 1925 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia, potom za predsedu parlamentného klubu HSĽS a od roku 1930 za podpredsedu strany. Na rozdiel od impulzívneho Hlinku bol mužom dialógu. Patril medzi hlavných zástancov vstupu HSĽS do vlády a sám sa stal ministrom, čo bolo gestom štátotvornosti. V roku 1935 dohodol spoluprácu s evanjelickou SNS a v roku 1935 inicioval sochu Ľudovíta Štúra v Bánovciach nad Bebravou. Aj Tisovou zásluhou tak HSĽS – na rozdiel od maďarských strán – nikdy nebola v opozícii k Československej republike, iba voči centralistickému režimu a jeho skrivodlivostiam.

Po smrti Hlinku mal v strane najväčšiu autoritu, čo ho v októbri 1938 predurčilo za premiéra historicky prvej slovenskej (autonómnej) vlády. Šlo o kritické obdobie, keď demokratické mocnosti vydali strednú Európu napospas Hitlerovi. Tým spečatili aj osud demokracie v tomto priestore. Ako premiér musel konsolidovať Viedenskou arbitrážou okyptenú krajinu, pripravenú o vyše 20 percent územia, najúrodnejších, ekonomicky najvyspelejších oblastí.

Veľmi vzácny záber z rokovania slovenských poslancov. Zdroj fotky: archív SHO

Vyhlásením samostatnosti 14. marca 1939 poslanci pod Tisovým vedením zachránili Slovensko pred rozdelením medzi susedov, čím si získal kredit.

Výrazom toho bol aj fakt, že bol jediným kandidátom na post prezidenta i predsedu vládnucej HSĽS v októbri 1939. Tým na seba prevzal bremeno zodpovednosti za národ v ťažkom období. Uvedomoval si, že existencia Slovenska nie je samozrejmosťou, ale treba o ňu každodenne bojovať. Hlavným princípom jeho politického snaženia bolo vždy dobro národa. V danej konštelácii to značilo viesť politiku, ktorá by Nemecku nedala dôvod na vojenský zásah či na odstúpenie ďalších častí krajiny Maďarsku. Súčasne musel zápasiť aj s vnútornou opozíciou, radikálni.

Ústupky robil len tam, kde si to vyžadoval bezprostredný záujem Nemecka (napríklad židovská otázka, zahraničná politika). Zamedzil prenikaniu nacizmu v spoločnosti, kultúre i školstve dominoval kresťanský prvok. Na politicky nevyhnutnú mieru obmedzoval i vojnové zapojenie SR. Kým napríklad v Maďarsku šli na front aj 40-roční, v SR to boli len ročníky v aktívnej službe. „Jeho“ armáda za tri roky najkrvavejšej vojny dejín, východného frontu, neutrpela ani polovičné straty v porovnaní s tými, ktoré „dosiahli“ povstalci v mene boja za ČSR za dva mesiace na domácej pôde.

V personálnej politike nadraďoval odborné kritéria nad stranícke, čo ani dnes nie je samozrejmosťou a súčasne svetovým unikátom bolo aj nevykonávanie trestu smrti v čase vojny, a to ani po vyhlásení stanného práva.

Najvyššie funkcie nikdy nezneužil na osobný prospech. Naopak, celý čas žil maximálne skromne, len z kňazského príjmu, nemal takmer žiaden majetok. Na cestách sa pohyboval bez ochranky. Bánovecká fara, kam každý víkend dochádzal, bola audienčným miestom pre drobný ľud. Punc dôveryhodnosti umocňoval jeho kňazský stav, rečnícke schopnosti a vystupovanie, pri ktorom nebolo badať najmenšie zaváhanie. Už za života si získal popularitu neporovnateľnú s inými politikmi. Bol prvým prezidentom štátu, ktorý Slováci pokladali v plnom zmysle za vlastný. Malú slovenskú loďku úspešne viedol vojnovým vlnobitím.

Pospolitý ľud mal v láske svojho prezidenta. Zdroj fotky: archív SHO

Po zániku prvej SR a osobitne po politicky motivovanej poprave v roku 1947 na ktorej mali eminentný záujem predovšetkým Beneš a komunisti, začal žiť akoby druhý život. Bol symbolom SR, ale aj symbolom práva Slovákov na vlastnú štátnosť. To bolo pre československý režim zločinom „separatizmu“, ktorý kruto prenasledoval. Tisova pamiatka hrala významnú rolu i v protikomunistickom odboji, pre ktorý bol veľkým vzorom. Osobitne v exile. Pozitívna historická skúsenosť SR, životaschopnosť, ktorú preukázala, uľahčila i obnovenie samostatnosti po roku 1990 keď neprajníci Slovenska hlásali, že nie je schopné samostatného života.

Vznik druhej SR v roku 1993 nepochybne potvrdil správnosť Tisovej štátoprávnej koncepcie – štátnej samostatnosti. Paradoxne, ani tento fakt slovenská politika dodnes neocenila.

Autor článku Martin Lacko je renomovaný historik.

Svetovým unikátom bolo aj nevykonávanie trestu smrti v čase vojny, a to ani po vyhlásení stanného práva. Zdroj fotky: archív SHO

————————-

V rozhodujúcich chvíľach sa Jozef Tiso nezľakol a neutiekol prvým lietadlom do Londýna ako Edvard Beneš. Jozef Tiso zostal so svojím národom, čím zabránil rozdeleniu nášho územia medzi Poľsko, Maďarsko a Nemecko. Za obdobie pár rokov zažil náš štát nevídaný rozmach a prosperitu. Prvého slovenského prezidenta Jozefa Tisa považujeme za najlepšieho a najvýznamnejšieho prezidenta v histórii Slovákov. Objednajte si nálepky Jozef Tiso – najlepší slovenský prezident TU.

————————-

 

————————–——

Staňte sa aj vy čitateľom novín Právo Národa.

Právo Národa sú noviny, ktoré vydáva občianske združenie Slovenské Hnutie Obrody, cieľom ktorých je formou písaného slova upevňovať vlastenectvo, zdravé hodnoty a ochraňovať slovenskú štátnosť. Prvé číslo našich novín vyšlo 18. apríla 2001. Ak máte záujem stať sa čitateľom nášho dvojmesačníka, kontaktujte nás na pn@sho.sk alebo vyplňte formulár a naše noviny budete dostávať pravidelne prostredníctvom Slovenskej pošty.

————————–——