Šebastián Labo. Páter so slovenským srdcom

Martin Lacko
16.02.2017 5 373 archív

V živote sa človek stretne s tisíckami ľudí. Väčšina z nich sa mu nezapíše do mysle hlbšie, ani menom, ani výzorom. Medzi nezabudnuteľných sa ale určite radí aj páter Šebastián Labo (1931 – 2014). Z typológie „moderných“ kňazov sa vymykal výrazným národným povedomím a nebojácnosťou. Bol stelesnením a pokračovaním generácie národných buditeľov, ktorých politika stála na troch tradičných pilieroch: kresťanskom, národnom a sociálnom. Pre intelektuálov jeho formátu bolo komunistické Československo príliš tesné. V roku 1963 preto emigroval na Západ. Avšak cez vtedajší Sovietsky zväz, čím dokonale zmiatol vtedajšie úrady i ŠtB.

Šebastián Labo

Pochádzal z chudobnej, no mnohopočetnej podhorskej obce Valaská Belá, ktorá mala v tom čase viac obyvateľov než okresná Prievidza. Po stránke náboženskej išlo o katolícku obec, a po stránke politickej inklinovala k HSĽS. Dostatok chleba nebol tu však nebol samozrejmosťou. Kopcovitý terén s nedostatkom ornej pôdy odnepamäti nútil ľudí odchádzať do sveta, či na poľnohospodárske alebo remeselné sezónne práce. Tvrdá práca a odkázanosť na seba kopaničiarov zoceľovala. Skromnosť, no súčasne nepoddajnosť až bojovnosť, mal tak už akoby v génoch. Svätý Šebastián bol patrónom vojakov. A duchovným vojakom, odvážnym bojovníkom, no súčasne skromným človekom, vedomým si svojej omylnosti i konečnosti, sa stal i mladý Šebastián.

-------------------------------------------------------------------------

Prečítajte si tiež: Rok Dr. Jozefa Tisa oficiálne otvorený

-------------------------------------------------------------------------

Narodil sa 19. júna 1931. Jeho rodičia priviedli na svet dovedna 10 detí, z ktorých však päť umrelo v útlom veku. Jeho otec vlastnil malú krčmu, čo rodine umožnilo akú-takú obživu. Na jeho svetonázor vplývali aj otcove skúsenosti z prvej svetovej vojny. Ako vojak c.a k. armády padol do ruského zajatia. V niekoľkoročnom zajatí si vypestoval úctu a lásku k ruskému človeku, no súčasne silný odpor voči boľševizmu, ktorého krvavé výčiny videl na vlastné oči. Po ľudovej škole v rodnej obci viedli Šebastiánove kroky do gymnázia v Kláštore pod Znievom. Tu, ako mladý študent prežil aj rušné udalosti jesene 1944. Maturoval v roku 1951. Potom absolvoval štúdium archívnictva na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a od roku 1956 pracoval ako archivár.


V emigrácii (1963 – 1990)

Po vnútorných zápasoch v duši mladého Šebastiána jednoznačne dozrela túžba stať sa kňazom. Vzhľadom na obdobie neslobody a nemožnosť vlastnej kultúrno-duchovnej realizácie sa pokúsil v roku 1963 emigrovať na Západ. Jeho krok bol úspešný, vlastne jedinečný. Na rozdiel od mnohých utečencov neriskoval preskakovanie zátarasov kdesi na zamínovanej hranici komunistického sveta, ale svoj cieľ dosiahol veľmi sofistikovane – úradnou cestou a útekom cez vtedajší Sovietsky zväz. Z Bratislavy šiel vlakom do Odesy, odtiaľ do Soči, loďou cez Čierne a Stredozemné more do Palerma.

V Ríme študoval na Lateránskej univerzite a v Kolégiu svätého Jána Nepomuckého. Za kňaza ho vysvätil 1. marca 1969 známy biskup Pavol Hnilica, SJ, v Ríme. Po vysviacke vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a stal sa blízkym spolupracovníkom P. Hnilicu. V rokoch 1971 – 2002 redigoval v Nemecku časopis Pro fratribus, kde informoval o dianí v cirkvi v (bývalých) komunistických krajinách.

Páter Labo patrí medzi najznámejších kňazov, ktorí svetovú verejnosť o pomeroch za železnou oponou informovali a súčasne zabezpečovali pomoc pre postihnutých a núdznych. Práve v exile sa ukázala dôležitosť sociálnej otázky. Na seba odkázaní utečenci si pomáhali ako mohli. Labo bol i tu známy ako páter so širokým srdcom. Každý – a vždy – u neho našiel otvorené dvere.

Slovenský katolícky exil po roku 1945 bol však úzko spojený aj s myšlienkou slovenskej štátnej samostatnosti. Zápas proti komunistického režimu sa pre slovenských exulantov spájal s obnovou štátnej samostatnosti Slovákov – k čomu napokon aj prirodzeným historickým vývojom došlo.

Činnosť exilu – a Laba osobitne – je neodmysliteľná aj šírením pravdy o osobnosti Dr. Jozefa Tisa ako symbolu štátnosti i jej obete súčasne. Kázal aj na pravidelných púťach do Altöttingu.

Páter veľa cestoval, prednášal (nemecky, taliansky), stretával sa s ľuďmi. Okrem toho mal osobitnú lásku ku knihám. Tie sú možno najtrvalejšou súčasťou jeho životného diela. Najmä kniha Zabijem pastiera – o atentáte na pápeža z roku 1981 mu prinieslo ak nie svetovú, tak aspoň európsku známosť. Od roku 1982 vyšla v siedmich svetových jazykoch (nemecky, taliansky, holandsky, francúzsky, poľsky, portugalsky i španielsky). Na slovenský trh sa dostala až v rokoch 1990 a 1991 v (dnes nepredstaviteľnom) náklade 100 000 výtlačkov.

Okrem ďalších kníh si zásluhy získal vydávaním viaczväzkovej obrazovej publikácie Lietajúci pútnik 20. storočia (8 zväzkov v r. 1997 – 2004), Apoštolské cesty Benedikta XI., no i jeho posledným životným dielom – knihou Pravda o odvolanom arcibiskupovi (2014), kde dal na pravú mieru množstvo mýtov o kontroverznom biskupovi R. Bezákovi.


Doma (1990 – 2014)

V osvetovej a buditeľskej činnosti s plnou vervou pokračoval aj po návrate na Slovensku v roku 1990. Ako bývalý exulant nebol deformovaný totalitnými pomermi, všadeprítomným strachom a autocenzúrou. Vždy sa vyjadroval veľmi otvorene a slobodne. Keď iní kňazi zháňali podnety z kníh a internetu, on rečnil bez akejkoľvek prípravy. A vedel uchvátiť poslucháčov. Bol za tým akiste nielen dar rečníctva, ale hlboké vzdelanie, erudícia, a najmä hlboké prežívanie viery a Božích prikázaní. Neriadil sa podľa prchavých nálad väčšiny, ani podľa toho, čo hovoria médiá, ale v duchu Kristových slov „pravda vás oslobodí“ (Jn 8,32).

Laba možno označiť za pokračovateľa národnobuditeľskej generácie bernolákovcov, štúrovcov či hlinkovcov. Treba povedať, že pre svoju prílišnú aktivitu, rozhľadenosť, známosť vo svete no najmä nemal v reholi ani u cirkevnej hierarchie ustlané na ružiach. Priateľov mu tu nepridal ani jeho proslovenský, slovenskoštátny postoj. S nadšením privítal 1. január 1993. Na vyše dvojhodinových pohrebných obradoch v rodnej obci však jeho životný zápas za slovenskú samostatnosť i jej symbol, Dr. Tisa, spomenul vo svojom príhovore jedine bývalý poslanec za SNS Dr. Jozef Rydlo. V roku 2011 – na návrh ÚPN – dostal štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy za celoživotnú misijnú, náboženskú i publikačno-kultúrnu činnosť. A tiež za šírenie dobrého mena Slovenska a Slovákov. 

-------------------------------------------------------------------------

TRIČKO SLOVENSKÉHO HNUTIA OBRODY

Prichystali sme pre vás nové tričká Slovenského Hnutia Obrody. Tričko SHO je k dispozícii v našom internetovom obchode www.vlastenec.sk alebo zavolajte na tel. číslo 0908 800 782. Odkaz na tričko: TU

Pridaj komentár