Už na sklonku existencie Uhorska sa na slovenskej politickej scéne sformoval nejednotný a rozštiepený konglomerát štyroch politických prúdov. Zástupkyňa Slovákov Slovenská národná strana sa delila na konzervatívne, liberálno-pokrokárske a ľudovo-katolícke krídlo, ktoré v roku 1905 a opakovane v roku 1913 deklarovalo vytvorenie vlastného politického subjektu, ale bez vnútorných štruktúr. Posledný slovenský prúd tvorili sociálni demokrati v rámci uhorskej sociálnej demokracie. Všetky smery ale našli spoločný konsenzus v budúcnosti Slovenska a podporili vznik Československej republiky, aj keď v predošlom období boli koncepčne diferencovanejší v otázke budúcnosti Slovenska a Slovákov.
Po vzniku 1. ČSR sa v priaznivejšej politickej klíme ešte viac prehĺbila pluralita ideových prúdov na Slovensku. Okrem ideovo-politickej diferencie, slovenskú politickú scénu polarizovala otázka štátoprávneho postavenia Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi.
Na platforme sebaurčovacieho práva a autonómie Slovákov stavala svoj program, najmä od roku 1921, najsilnejšie politická strana a to Slovenská ľudová strana (od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana). Známou autonomistickou stranou bola aj Slovenská národná strana, ktorá ale zastávala marginálnu úlohu v slovenskom politickom živote. Ďalej ako autonómia zachádzali vo svojej rétorike slovenskí komunisti, ktorí v prvej dekáde 1. ČSR koketovali so separáciou. Na druhej strane politickej barikády stáli podporovatelia a spolupracovníci pražského centralizmu. Na Slovensku to boli hlavne agrárnici a sociálni demokrati, ktorí v rámci celoštátnych vládnych strán získali vysoké štátne funkcie.
Andrej Hlinka celý svoj život obetoval pre Slovensko a Slovákov. Ďakujeme. Zdroj fotky: Internet
Vznik Československa v roku 1918 priniesol Slovákom hlavne záchranu pred postupnou maďarizáciou a čiastočne slovakizoval verejný priestor na Slovensku. Naopak na Slovensku sa prejavil výraznou mierou silný český prvok podporovaný legislatívnou formou a prostredníctvom českých štátnych zamestnancov v hojnom počte zastúpených v bezpečnostnom aparáte, administratívne a v školstve.
Napriek tejto odstredivej tendencii sa v 20. rokoch vychovala na slovenských školách, často pod kuratelou českých pedagógov nová uvedomelá slovenská generácia sympatizujúca s jednotlivými politickými prúdmi. Mladá generácia vždy prináša do spoločnosti a politického života nové myšlienky a predstavy, často radikálnejšie ako tie, ktoré zastávali ich starší kolegovia. Možnosť prezentovať svoje názory sa minimalizovalo len na stranícke periodiká a podujatia, kde sa museli v rétorike pridržiavať straníckej línii.
Od začiatku 30. rokov sa mladá generácia posúvala v hierarchii straníckych štruktúr a aj v centralistických stranách sa vytvárali necentralistické krídla, ktoré reprezentovala práve mladá generácia, ktorá odmietala pražský centralizmus. Aj z tohto popudu vyšla výzva zvolania snemu, kde by mladá generácia zaujala stanovisko k pomerom na Slovensku a predložila svoje návrhy k riešeniu hospodárskych, ekonomických, kultúrnych problémov Slovákov v štáte.
———————-
Prečítajte si tiež: Andrej Hlinka sa obetoval pre náš národ. Ďakujeme
———————-
Iniciatíva vyšla od národohospodára Petra Zaťka a právnika Imricha Karvaša, združených okolo dvojtýždenníka Politika. Po Zaťkovej sondáži záujmu mladej inteligencie bol vytvorený prípravný výbor, ktorý zvolal do Trenčianskych Teplíc prvý zjazd mladej slovenskej inteligencie. Zaťko sa stal predsedom prípravného výboru a v Trenčianskych Tepliciach bol zvolený aj za predsedu zjazdu. Zjazd sa konal 25. a 26. júna 1932, kde sa zišlo asi 430 mladých slovenských inteligentov zo všetkých dôležitých politických smerov. Na zjazd sa dostavilo aj niekoľko desiatok starších politikov, ktorých ale mladí nepustili k slovu a celý zjazd zostal v ich réžii. Napriek tomu, že mladí Slováci spoločne vnímali postavenie Slovákov za nepriaznivé, v hľadaní riešenia nenašli zhodu. V jednom, ale dôležitom bode boli jednotní. V prezentovaných referátoch mladí Slováci, okrem iného, niekoľkokrát odmietli pražský centralizmus a žiadali federalizovanie štátu, lebo v centralistickom zriadení videli napr. hospodárske zaostávanie Slovenska. Nie všetci ale žiadali politickú autonómiu, ale v odmietnutí centralizmu, ktorý pokladali za prežitok našli spoločný konsenzus. Protiautonomisticky boli orientovaní len mladí ekonómovia, ktorí síce odmietli centralizmus, ale odmietali aj radikálny autonomizmus, ktorý mohol podľa ich názoru otriasť stabilitou štátu. Presadzovali tzv. regionalizmus, ktorý staval na hospodárskom dorovnaní všetkých regiónov. Ich koncepcia vychádzala zo väčšej samostatnosti slovenského regiónu oproti centrálnej moci štátu, ale bez zmeny štátoprávnej formy štátu.
Po zjazde pokiaľ autonomistická tlač jasala, centralistickí politici význam zjazdu bagatelizovali. Napriek tomu, že preferencie autonomistických strán nerástli, myšlienky zjazdu kopírovali radikalizáciu spoločnosti a túžbu Slovákov spravovať si svoje veci sami. Riešenie tejto otázky sa tak stala akútna aj pre centralistické strany s ich proticentralistickými orientovanými frakciami. Za predpokladu kontinuity prvej demokratickej ČSR aj v nasledujúcich desaťročiach by sa musel naplniť evolučný vývoj Slovákov, kde by práve tí mladí Slováci z júna 1932 postupne prebrali opraty politických strán a vo vzájomnej jednote v otázke postavenia Slovenska by dosiahli autonómiu Slovenska. Potom by mohli svoje politické a ideové spory preniesť na pôdu snemu, ktorého názov by zohľadňoval národ, ktorý zastupuje.
Autonómiu Slovenskej krajiny vyhlásil Jozef Tiso, z balkóna Katolíckeho domu v Žiline. Písal sa 6. október 1938.
Autonómia ale bola nakoniec dosiahnutá už na jeseň 1938. Bolo to v čase výrazného vnútropolitického a zahraničnopolitického oslabenia Československa a devalvácie demokratické pluralitného systému. Až v tomto čase bola česká strana ochotná pristúpiť k zaplateniu 20-ročného dlhu Slovákom a tak v októbri 1938 pristúpila k decentralizácii.
Aj keď autonómia zo 6. októbra 1938 sa zrodila v nepriaznivej dobe, pre Slovákov išlo v histórii snáď o najvýznamnejší míľnik, keďže si Slováci po prvýkrát začali spravovať svoju krajinu sami. Dôležitý význam to malo aj v ponímaní národných dejín, kedy sa slovenský národný príbeh dostal do cieľovej roviny, na konci ktorej stálo naplnenie národno-emancipačných snáh každého národa a to vo vlastnej štátnosti.
Autor: Filip Petruš
Staňte sa aj vy čitateľom novín Právo Národa.
Právo Národa sú noviny, ktoré vydáva občianske združenie Slovenské Hnutie Obrody, cieľom ktorých je formou písaného slova upevňovať vlastenectvo, zdravé hodnoty a ochraňovať slovenskú štátnosť. Prvé číslo našich novín vyšlo 18. apríla 2001. Ak máte záujem stať sa čitateľom nášho dvojmesačníka, kontaktujte nás na pn@sho.sk alebo vyplňte formulár a naše noviny budete dostávať pravidelne prostredníctvom Slovenskej pošty.
