Štefan Kvietik. Herec, na ktorého sú Slováci právom hrdí

Legenda slovenskej kinematografie a divadla sa v tieto dni dožíva 85 rokov. Nezabudnuteľné herecké umenie herca Štefana Kvietika si mnohí pamätajú z filmov ako Boxer a smrť (1962), Sám vojak v poli (1964), Medená veža (1970), Červené víno (1976), Tisícročná včela (1983).

Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach pri Veľkom Krtíši.

Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil v roku 2004 umelcovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Počas udeľovania cien OTO za rok 2009 do Siene slávy vstúpil aj herec Štefan Kvietik. Je tiež laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska z roku 2013. Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo si prevzal 9. marca 2014 v Prahe.

Štefan Kvietik je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom. Informujú médiá.

Štefan Kvietik vo filme Boxer a smrť. „S filmom Boxer a smrť som bol na filmovom festivale v Corku. Po premietaní ma oslovil istý filmový producent a ponúkol mi spoluprácu na jeho novom filmovom projekte. Nezaujímali ho moje upozornenia, že nie som herec na voľnej nohe, že mám fixný angažmán v divadle a podobne, chcel len vedieť za koľko. Neskôr som sa dozvedel, že tento pán navštívil aj Filmexport v Prahe a aj to, s akou informáciou odišiel, že v takom filme ‘náš’ herec nemôže hrať. A bolo po paráde,“ zaspomínal si Kvietik.

„Pred chvíľou mi manželka priniesla voňavú kávu s medom. Poďakoval som sa jej s úsmevom. Znova som si uvedomil, aká je to nenahraditeľná bytosť. Stála pri mne po celý môj život. Obetovala sa. Viem, že nemá rada tento výraz, ale je to tak. Evička mi vrúcne priala, aby som mohol realizovať svoje sny a túžby, najmä od chvíle, keď som dostal angažmán do Činohry Slovenského národného divadla. Bola herečka, tak veľmi dobre vedela, čo ma v SND čaká, tušila, koľko času mi zoberie film moloch televízie, rozhlas, a neskôr ešte aj pedagogické pôsobenie na Vysokej škole múzických umení. Predvídala to so ženským šiestym zmyslom.

Ak k tomu priráta hlboký cit pre rodinu, obetavú lásku k deťom, emotívne väzby na našich v Plachtinciach i Bratislave, vedela, v mene čoho robí tento krok. Nikdy a ničím som jej to nestihol vrátiť. Dala mi tri krásne deti – Ľubicu, Ivicu a Martina, sú naším potešením a svetielkami radosti. Navyše syn Martin a nevesta Katka nás obdarili dvoma švárnymi vnukmi Matúšom a Marekom. Hľadím na nich s radosťou a pýchou, vidím, že vyrastajú na súcich slovenských junákov.

Istotne ste si všimli, že som vo svojich spomienkach niekoľkokrát použil slovo ďakujem. Musím to čarovné slovíčko vyriecť aj teraz: Chcem z úprimného srdca poďakovať manželke Evičke za bezhraničnú starostlivosť o nás všetkých a za výchovu našich detí, za to, že sa vzdala ambícií len preto, aby som ja mohol naplniť svoje herecké posolstvo. Rúhal by som sa, keby som nevyslovil svoje pokorné poďakovanie Najvyššiemu, že po celý čas držal nado mnou ochrannú ruku a že mi požehnal život krásny a bohatý.“ Takto opísal svoje spomienky Štefan Kvietik v knihe Život za oponou, ktorá vyšla v roku 2009.

Pán Kvietik, ďakujeme Vám za Vaše majstrovstvo a prínos pre slovenskú kultúru. Pre nás ste už dnes legendou.

Štefan Kvietik s Emíliou Vášáryovou v legendárnom trojdielnom televíznom filme Červené víno.